ROZBITÁ MISA

Sedela som na striebornej tráve v mesačnej záhrade. Milovala som to tu. Záhrada bola mojím útočiskom – miestom, kde som mohla uniknúť od starostí a načerpať inšpiráciu. Pred sebou som držala striebornú misu, jednu z najvzácnejších, aké som vlastnila. Z jej lesklého povrchu sa odrážali mesačné lúče, ktoré som trpezlivo zhromažďovala.

Ruky som mala stuhnuté od monotónneho pohybu. Mesačné odlesky sa menili na večnú energiu – priezračný zdroj, ktorý dokázal nasýtiť nesmrteľných na celé veky. Každá kvapka tejto energie bola vzácna.

Občas som si dopriala pauzu. Zhlboka som sa nadýchla vzduchu nasiaknutého jemnou vôňou kvetov, ktoré kvitli len pod mesačným svetlom. Stromy so snehobielymi listami šušťali pri každom závane vetra. Upokojovalo ma to. Toto bolo jediné miesto v mojom kráľovstve, kde som cítila náznak života.

Moje myšlienky však neustále blúdili k Jaomiemu. Vedela som, že Barka mala pravdu – čas v smrteľnom svete ubiehal oveľa rýchlejšie. Už dávno som ho mala vyhľadať a pokračovať vo vzdelávaní. Plynutie času bolo nekompromisné.

Misku som konečne naplnila. Jej obsah sa ligotal jemnou bielou žiarou. Stačil jediný dúšok tejto energie, aby Jaomie zahnal nekonečný hlad a oslobodil sa od nutnosti loviť. Pomyslenie na jeho tvár, keď mu ju odovzdám, mi vyčarilo úsmev. Nemohla som sa dočkať. Chcela som ho hneď vidieť.

Zrazu sa za mnou ozval známy hlas: „Prajem ti krásnu mesačnú noc!“

Strhla som sa a misa v mojich rukách sa zatriasla. Srdce mi vynechalo úder, keď som si uvedomila, akú škodu som skoro spôsobila. Ak by misa spadla, energia by bola nenávratne stratená. Otočila som sa, pripravená vyhrešiť votrelca.

Navštívila ma Barka. To neveštilo nič dobré.

„Rada ťa vidím! Čomu vďačím za tvoju návštevu?“ spýtala som sa.

„Prišla som zo zvedavosti a obáv,“ odpovedala Barka. „Chcela som sa na teba pozrieť, Selena, pretože si mi neodpovedala, keď som ťa volala.“

„Nemala som čas,“ odpovedala som a kývla som na misku vo svojich rukách.

„Ako sa darí tvojmu divochovi?“ opýtala sa.

Barka sa vedľa mňa uvelebila, objala si kolená a zadívala sa na stromy. Nedbala na to, že sa jej môžu zašpiniť šaty.

„Lepšie.“

„Lepšie?“ zopakovala.

„Omnoho lepšie.“

„Až natoľko, že Elson bude rád, že si ho nezničila?“

„Pracujem na tom,“ priznala som.

„Už to malo byť vyriešené. Čo budeš robiť, ak sa zjaví Thers?“

Povzdychla som si. Samozrejme, že som na Thers úplne zabudla. Predstavila som si jej pohŕdavý pohľad a nevyhnutnú skazu, ktorú by priniesla. Ak sa uráči si opäť plniť povinnosti, tak by si mohla pre neho prísť.

„Skrížim s ňou meče?“ hlúpo som zavtipkovala. Samozrejme som voči bohyni meča nemala najmenšiu šancu.

Barka zdvihla obočie.

„Geniálny nápad!“

Vzdychla som si a pomaly som uzavrela nádobu s večnou energiou. Musela som ju nejako upokojiť, a tak som sa pokúsila nájsť správne slová. „Jaomie je na dobrej ceste. Nechcem to s ním vzdať, pokým nebudem musieť. Ak sa zjaví Thers a bude trvať na tom, aby bol zničený, samozrejme jej nebudem stáť v ceste.“

Barka si ma premerala od hlavy po päty.

„Naozaj? Si si istá, že to dokážeš?“

Zaváhala som, ale nedala som to najavo.

„Áno, som. Síce je zvláštny, ale verím, že ho dokážem zmeniť.“

„Ach, Selena,“ povzdychla si a v jej očiach sa objavil smútok premiešaný s náznakom pobavenia. „Stále si rovnako neoblomná!“

„Už sa neviem dočkať, ako bude šťastný, keď uvidí toto výnimočné jedlo. Konečne bude poriadne najedený!“

Barka si prešla rukou po čele.

„Zbytočne som sem išla. Len som bola nepokojná. Neprišla som však s prázdnymi rukami. Pozri!“

Z vrecka vytiahla fľašu vína. Bol to nápoj z jej kráľovstva, ktorý zanechal v mojich žilách vriacu lávu a ona sa vždy rada podelila.

„Na povzbudenie,“ podala mi ju s úsmevom.

„Och, som ti tak veľmi vďačná! Dnes budem s Jaomiem hodovať,“ odpovedala som a nemohla som skryť nadšenie.

„Nezabúdaj sa mi pravidelne hlásiť, aby som sa nemusela o teba báť,“ upozornila ma.

„Sľubujem. Hneď ako sa vrátim domov, dám ti vedieť.“

Barka prikývla, ešte chvíľu sa na mňa dívala a potom zmizla späť do svojho kráľovstva.

Prezliekla som sa do jednoduchých šiat, v ktorých sa mi dalo voľne hýbať. Fľašu vína som si strčila do vrecúška a vzala nádobu s večnou energiou.

Keď som sa vrátila do sveta smrteľníkov, nemusela som dlho hľadať.

Jaomie kľačal pri rieke, ruky mal ponorené vo vode. Šúchal si dlane. Drhol ich od niečoho, čo nešlo ľahko zmyť.

Čosi mrmlal.

„Ahoj?“ opatrne som na neho prehovorila.

Strhol sa, otočil a zavrčal, tesáky sa mu zaleskli v mesačnom svetle.

Keď si uvedomil, že som to ja, uvoľnil sa, ale napätie nezmizlo. Neschoval tesáky.

Pristúpila som bližšie.

Môj pohľad skĺzol na jeho tuniku, pokrytú krvou.

„Zabil si ďalších ľudí?“ opýtala som sa, môj hlas znel tichšie, než som chcela.

„Trepeš, ženská! Nikoho som nezabil!“ vyštekol. Zahnal sa, keď som sa ho pokúsila dotknúť.

Jeho pohyb bol tak prudký, až som počula, ako sa mu švy natrhli. Znova sa obrátil k rieke a začal si drhnúť ruky.

„Nemáš nikomu ubližovať! To sa tiež berie ako porušenie Elsonových pravidiel!“

Z môjho hlasu presakovala zúfalosť, ktorú som už nedokázala skrývať. V mysli sa mi znova objavil obraz Thers, ako prichádza s mečom v ruke. Možno mala Barka pravdu. Možno by som mala naozaj zvážiť, čo urobím, ak sa to stane.

„Tresnem tých, čo si to zaslúžia!“ odvrkol.

„Nerozumiem ti!“

„Opráskali ma!“ zvýšil hlas.

Zostala som zarazená.

„Čože?“

„Snažil som sa robiť to, čo si mi navrhovala...“ začal vysvetľovať. „Ponúkol som im, že budem strážiť, donesiem im mäso a podobné sračky, ktoré viem robiť. Išlo to celkom fajn. Dostal som na seba toto studené hebedo.“ Ukázal na tuniku, ktorá mu visela na pleciach. „Dokonca mi jeden chlapík dal kus mäsa, aj keď som mohol mať celé! Snažil som sa, vážne som sa snažil, pokým ma ten prašivec zalezený neopráskal! Strážil som celý deň jeho prašivého spratka a on mi nedal nič! Nahnevalo ma to, a preto som ho tresol.“

„Mal si ho opľuť a odísť!“

Jaomie si odfrkol. V jeho hlase zaznievala podráždenosť: „Volal som ťa. Hľadal som ťa, a keďže si nevyliezla z nory, tak som sa rozhodol podľa seba.“

Takže podľa neho to bola moja chyba.

„Zabil si ho?“

„Nie je to jeho krv. Odtiahol som mŕtvolu chlapíka, ktorú potrhal medveď. Počul som jeho ženskú, ako revala, že sa nevrátil z lesa, a tak som jej ho priniesol.“

„Ty si k úbohej žene odniesol jej roztrhaného manžela?“

„Chcela ho mať späť!“

Nedokázala som potlačiť zdesenie. Tá žena si musela prejsť peklom.

„Som na teba veľmi hrdá!“ klamala som.

„S tým si vieš, čo môžeš!“ odsekol. „Chcem jesť. Choď niečo uloviť, počkám ťa tu!“

Prestal si drhnúť ruky a vystrel sa.

„Doniesla som ti jedlo!“ Podala som mu misku naplnenú večnou energiou.

Jaomie si ju vzal, nadvihol obočie. Potriasol ňou a v nasledujúcej sekunde ju tresol o zem.

Zvuk rozbíjajúcej sa keramiky mi prenikol do kostí. Miska, môj drahocenný poklad, sa rozpadla na tisíce črepín. Večná energia sa z nej okamžite vytratila.

Strnula som. Ústa som mala otvorené od totálneho šoku. Na chvíľu som zabudla na svoju božskú dôstojnosť. Pomaly som zdvihla pohľad k Jaomiemu, ktorý vyzeral rovnako prekvapene ako ja.

„To ti už naozaj preskočilo?!“ vyštekla som. Kľakla som si na zem a opatrne som sa dotkla črepín.

„Aj ty si sa nechala opráskať! Veď to bolo prázdne!“ odsekol, ukazujúc na zvyšky misky.

„Ty idiot, v miske bola uschovaná energia!“ hlas mi vyskočil o niekoľko oktáv vyššie. „Odkedy sme sa rozlúčili, sedela som na tráve a zbierala ju!“

Jaomie sa zamračil, jeho výraz bol plný nepochopenia.

„Takže si sedem dní a nocí zbierala nič? A za takúto prácu ťa platia? Aký blázon ti dal takúto robotu? Chcem ho vidieť.“

Nechápal, že energia bola neviditeľná. Nebol to kus mäsa, ktorý by sa dal chytiť.

Zhlboka som sa nadýchla, pokrútila hlavou a zamrmlala si popod nos: „Tak teda nič. Nebudem sa hnevať, že si rozbil jeden z mesačných pokladov. Však to nevadí!“

Stačilo o tom presvedčiť iba samú seba.

Aj keď som sa snažila zachovať pokoj, vedela som, že môj výraz prezrádza pravý opak. V hlave som si nadávala, že som ho vôbec chcela nakŕmiť niečím takým vzácnym. Jaomie by bol spokojný, aj keby som mu hodila kus mäsa na zhnitý list. Hlavné bolo, že by to zaplnilo jeho žalúdok.

„Čo to tam ešte máš?“ Ukázal na fľašu, ktorá mi z polovice vytŕčala z vrecúška. Jedným rýchlym pohybom ju vytiahol.

Napäto som sledovala, ako pevnejšie zovrel fľašu, pripravený ju šmariť o zem.

„Nerob to! Rozlialo by sa to!“ vykríkla som a okamžite som mu ju vytrhla z ruky.

Energiou som vytiahla zátku a bez ďalších slov som si ako prvá odpila. Víno bolo silné, zohrialo mi hrdlo. Nevedomky som si povzdychla od úľavy. Och! Barka mala naozaj šťastie, že ho mala vždy poruke.

Podala som fľašu Jaomiemu. Priložil si ju pod nos, jemne sa nadýchol a jeho pohľad okamžite stvrdol.

„Piješ krv?“ spýtal sa podozrievavo.

„Ticho a ochutnaj to!“ prikázala som mu netrpezlivo. Ako by som mu vysvetlila, čo je víno?

Jaomie viac neotáľal. Viditeľne ho upokojilo, že som pila prvá. Bez zbytočných otázok priložil fľašu k ústam, no zastavil sa už pri prvom glgu.

„Fajn!“ vyhlásil, prikývol a jeho pery sa stočili do úsmevu.

Na sekundu som zabudla, že stojím na nohách.

Ten úsmev bol ako úder do hrude. Úprimný, čistý – úplne zmenil jeho tvár. Akoby zmizla všetka jeho surovosť a ja som uvidela muža, ktorým mohol byť. Mala by som mu zakázať smiať sa. Bol taký nádherný, že každá smrteľníčka by stratila rozum, keby ho videla.

Ale potom mu fľaša vypadla z rúk. Vzácna červená tekutina sa rozliala na kamene.

„Ale no tak! Prečo si to pustil? Vieš si predstaviť, čo si práve spravil? To bolo víno samotnej bohyne sm...“

V polovici vety som zamrzla. Jeho telo, ťažké a uvoľnené, sa na mňa náhle zvalilo. Jednou nohou som urobila krok vzad, aby som udržala rovnováhu, no takmer sme obaja skončili na špinavej zemi.

„Jaomie! Hej, Jaomie! Čo to robíš? Hej?!“ zvolala som naliehavo, keď som sa snažila ho podoprieť.

Jeho hlava klesla dopredu a z úst sa mu vydralo len nezreteľné zamrmlanie.

Jaomie bol úplne opitý.

Hlúpa, hlúpa, hlúpa!

Víno od Barky dokázalo opiť samotných duchov. Tak ako silno musela pôsobiť len jediná kvapka na Jaomieho smrteľné telo?