Taký hrozný deň som už dávno nezažil.
Zamieril som k umývadlu a začal si zmývať krv z rúk. Drhol som ich, kým neboli úplne čisté. Bola to však len ilúzia. Moje ruky už navždy zostanú pošpinené krvou beštií, ktoré si nezaslúžia ani štipku ľútosti.
To, čo dokázali niektorí údajne „čistí“ anjeli, tí, ktorých bohovia obdarovali krídlami a mágiou, vyrážalo dych – v tom najhoršom zmysle slova.
Toľko utrpenia! Načo? Prečo? Kiež by som to mohol zmeniť. Ak by som bol vladárom, všetkých by som nechal popraviť na hlavnom námestí. Ich duše by som zapečatil v roztrhaných telách, ktoré by zostali vystavené až do skonania sveta. Nik, kto by sa opovážil ublížiť deťom v mene svojho kultu, by nenašiel pokoj ani po smrti.
Lenže Sarlan bol iný. Riešil problémy, ale nie efektívne. Už ani len nezastrašoval poddaných tak, ako to robil kedysi. Jeho moc upadala, a preto si Terravorn dovolil rozprávať o zmene vo velení.
Rozšliapem ich ako červy!
Vyvedený z miery som sa rozbehol k zrkadlu a stiahol som čiernu plachtu, ktorá ho zakrývala. Potreboval som vedieť, že je Losiela Dalenau v poriadku. Zistiť, či prežila. Myšlienka, že to neviem, ma dusila.
Iba na moment som si dovolil zradnú otázku: Prečo som nezasiahol, keď som mohol? Rýchlo som ju však zapudil. Také myšlienky pre mňa neboli vhodné.
V zrkadle však nebola.
Vzplanul vo mne hnev. Kde si, dopekla? To si naozaj skapala?! Slabé, neužitočné decko!
Prvýkrát som ju skutočne chcel vidieť a ona si dovolila zmiznúť... alebo dokonca zomrieť?
Vnútorný nepokoj mi nedovolil stáť na mieste. Moja moc konala inštinktívne. Vytryskla z môjho tela, unikala cez otvorené okná a napokon pohltila aj mňa. Vtiahol som sa do prázdnoty.
Ako predtým, aj tentoraz som sa neviditeľný ocitol v Losielinej izbe.
Stál som pri jej stole. Na ňom boli rozhádzané čmáranice – pokusy o kresby. Losiela sa očividne snažila kresliť, no talent jej bohovia nenadelili. Väčšina obrázkov bola priemerná, hoci som na nich rozpoznal jej súrodencov a dve krajinky, ktoré neboli úplne márne.
Spravil som krok dopredu a omylom som stúpil na spadnutý papier.
Zdvihol som nohu a všimol si, že som ho zašpinil.
Bol to môj portrét.
Nakreslila mňa – v luxusnom plášti a s majestátnou korunou na hlave.
Môj portrét na zemi? Za takú urážku by jej mali odťať obe ruky.
Na obrázku bola jasná stopa po mojej šľapaji. Povzdychol som si.
Mávol som rukou a papier mi vletel do vrecka.
Nemal som inú možnosť. Musel som tú nepodarenú kresbu ukradnúť, pretože by sa čudovala, odkiaľ sa na nej vzala stopa po špine.
Dôkladne som sa presvedčil, že v izbe nezostala ani len slza temnoty. Všetku som ju nahnal späť do svojho tela. Po prvý raz som pristúpil k jej dverám, otvoril ich a vyšiel von. Ocitol som sa v chladnej chodbe.
Na prvý pohľad bolo jasné, že jej rodičia kedysi museli byť bohatí. Na stenách viseli starodávne, zlaté rámy, v ktorých kedysi isto boli vzácne obrazy alebo portréty. Teraz však zívali prázdnotou. Moje kroky tlmili hrubé, nádherne vyšívané koberce, no boli také nesmierne špinavé, že som každým krokom rozvíril novú vrstvu prachu. Miestami boli obhryzené od krýs. Avšak takýto štýl kobercov si kedysi mohli dovoliť len veľmi zámožní anjeli.
V dome vládla neprirodzená zima. Necítil som obyčajný chlad – bolo to skôr niečo zdeformované, zvyšky temnoty a unikajúcej mágie. Nateova teória, že Dalenau už musel zošalieť, mi teraz pripadala viac než pravdepodobná. Takéto stopy, ktoré doslova mrzačia okolie, zostávajú len po výbuchoch energie. Bežní anjeli také niečo nezažívajú – trpia tým iba tí, ktorí prekročia hranice vlastnej moci. Dalenau mal z pekla šťastie, že ho to ešte nezabilo.
Pomaly som prešiel až k schodom, keď som začul z prízemia mužský krik. Niekto tam hulákal. Ešte stále som bol neviditeľný, a tak som sa rozhodol zísť po schodoch.
Akoby ma tam priťahoval magnet. A zrazu som ju zbadal.
Losiela Dalenau bola živá.
Vyzerala lepšie. Ryšavé vlasy mala učesané, v tvári už nebola taká smrteľne bledá a v očiach jej znova žiarila odvaha. Jej myseľ sa mala predsa rozpadnúť a zabiť ju. Bol to nezvratný osud. Ako to, že stále stála na nohách?
Inštinktívne som sa pokúsil preniknúť do jej mysle. Okamžite som bol odrazený jedným z najmocnejších štítov, na aké som kedy naďabil. Stačila len sekunda – nedokázal som ani nakuknúť dovnútra a už som bol vyhodený, neschopný vrátiť sa.
Mal som nutkanie rozrezať jej mozog a prísť na to, čo sa s ňou stalo.
No teraz na to nebol čas. Uvedomil som si, do akej scény som práve vstúpil.
Losiela stála nehybne. Za chrbtom držala najmladšiu sestru a nedovolila jej ani sa pohnúť. Jej stisk bol pevný, neľútostný. Pred nimi stálo vysoké, rovnako ryšavé dievča – Jeliss. Hlavu mala hrdo zdvihnutú, no po líci jej stekali slzy. Pochopil som, že to bola Losielina najstaršia sestra.
Ani jedna z nich sa nepohla. Ich pohľady boli strnulo upreté pred seba, plné zdesenia.
Na opačnej strane ležal na zemi ryšavý chlapec. Podobu so sestrami nemohol zaprieť. Triasol sa od strachu a čosi si mrmlal popod nos. Kryl si tvár, akoby očakával úder.
Zdalo sa, že scéna zamrzla v čase.
Potom sa pohol nejaký muž. Nebol vysoký a rozhodne neoplýval anjelskou krásou. Stačil jeden pohľad na jeho tvár a videl som známky šialenstva.
V ruke zvieral opasok a na perách mu pohrával odporný úškrn. Vyžíval sa v strachu, no jeho oči boli prázdne, mŕtve. Za nimi bola len temnota.
Na okamih som uvažoval... čo ak by som si ju povolal späť? Ak by som vytrhol temnotu z jeho tela a opäť si ju podmanil? Tá myšlienka ma fascinovala. Rozhodne by ho to zabilo – žil len vďaka ukradnutej moci.
„Dovoľ Losiele a Oswin odísť!“ kázala mu najstaršia dcéra. Jej hlas sa ani na moment nezachvel. Statočné, no hlúpe dievča. Nerozumela, že jej otec je dávno preč? Že táto snaha je márna?
„Chceš si s ním vymeniť miesto, Jelissa?! Nie? Tak drž hubu! Budete sa pozerať. Váš brat je slaboch! Nezaslúži si nosiť hrdé meno Dalenau. Má vás chrániť pred odpornými, menejcennými anjelmi, a namiesto toho, aby ich zniesol zo sveta, ich oslobodil!“
Edward Dalenau už nebol živý muž. Nič, čo vychádzalo z jeho úst, nepatrilo bytosti s dušou. Tieto reči boli len ozvenou života, ktorý kedysi viedol.
Jeliss spravila rázny krok vpred.
„Nedovolím ti ublížiť mu!“ skríkla.
On však nezaváhal. Nepočúval. Ignoroval ju a opaskom švacol syna po chrbte.
Chlapec vykríkol a z kolien padol na zem.
Tri sestry naraz zjačali a pokúsili sa zaútočiť na otca.
Ladne som pohol pravou rukou. Časť temnoty, ktorá žila v ich otcovi, sa pohla. Poslúchla pravého pána. Inštinktívne som ju poslal za Losielou. Obtočila sa okolo jej nôh a prudko ju strhla na zem. Nevšimla si to hneď – pokúsila sa pohnúť a znova spadla. Zmätená zostala sedieť na dlážke, uprene hľadela na temnotu, ktorá jej obopínala nohy.
Losiela si musela myslieť, že ju otec zrazil mágiou. Prečo sa však tvárila tak zmätene? Začala sa obzerať okolo seba, akoby niečo – alebo niekoho – hľadala. Pátrala po mne?
Moje skoro odhalenie stálo za to, pretože som ju uchránil pred otcovým výbuchom. Jeho telo bez štipky ľútosti odhodilo najmenšie dievča, ktoré si udrelo hlavu o roh stola. Chlapec sa medzitým stihol postaviť zo zeme a vrhol sa k najmladšej sestre, ktorú zdvihol na ruky. Oswin plakala a Jeliss medzitým čelila otcovi sama.
Nestihol som si všimnúť, ako sa jej podarilo vytrhnúť opasok z jeho ruky, no okamžite túto situáciu využila. Udrela ho po tvári s takou silou, že nezvládol zablokovať útok. S výkrikom sa zrútil na zem.
„Bežte! Okamžite sa choďte schovať!“ zakričala.
Uvedomil som si, že stále držím Losielu spútanú. Temnota, ktorá jej obopínala nohy, sa rozplynula práve vo chvíli, keď ju brat chytil za rameno a proti jej vôli ju ťahal k schodom.
„Ako sa opovažuješ!“ zreval ich otec hlasom, ktorý už nemal nič spoločné s anjelskou podstatou.
Obzrel som sa a videl, ako Jeliss začal škrtiť mágiou.
Nemohol som zasiahnuť. Nechcel som sa prezradiť. A určite nie kvôli Jeliss. Možno keby na jej mieste bola Losiela...
Nemalo však zmysel bojovať s ich otcom, keďže Losiela bola zatiaľ v bezpečí. Rozhodol som sa sledovať ostatných a nechal som Jeliss, aby mu čelila sama.
Vyšiel som na poschodie, kde súrodenci kričali jeden na druhého. Najmladšia plakala, lebo ju bolela hlava. Losiela zúrila. Kričala na brata, že tam nemôžu nechať Jeliss. Ten ju však ignoroval. Vstúpil som do izby spolu s nimi.
Najmladšiu sestru položil na posteľ.
„Postaraj sa o ňu!“ prikázal Losiele.
„Nemôžeme ju tam nechať! On ju zabije, Ewordie!“ skríkla.
„Samozrejme, že ju tam nenechám. Za okamih prídeme za vami. Zakazujem vám vychádzať!“ odpovedal Ewordie.
Skôr než stihla čokoľvek namietať, vyšiel z izby a zabuchol za sebou dvere.
Zdalo sa mi to rozumné. Takto bude v bezpečí. Lenže ona ho nehodlala poslúchať. S krikom sa hodila na dvere a snažila sa ich otvoriť. Márne. Ewordie ich zavrel mágiou. Mohla mykať kľučkou, ako chcela, no dvere sa ani nepohli.
V tej chvíli bol jej brat silnejší ako ona.
Losielina mladšia sestra bola očividne traumatizovaná, no to jej nezabránilo, aby k nej nepríčetne nepriskočila. Začala ňou lomcovať a kričať:
„Oswin! Dopekla, Oswin! Pomôž mi! Musíme otvoriť dvere!“
Nezastavila sa. Trhala ňou, búchala ju, a hoci Oswin začala plakať a kričať, aby prestala, Losiela ju ignorovala. „Tie dvere!“ ziapala. „Máš dosť mágie, tak ich otvor!!!“
Bola úplne mimo.
Mal som nutkanie zasiahnuť. Odtiahnuť ju od sestry a prinútiť ju prestať. To dieťa bolo zničené strachom a bolesťou. Aj keby malo dostatok energie, nebolo by schopné čokoľvek urobiť.
Ozval sa hrôzostrašný výkrik.
Losieline ruky stuhli, zamrzla na mieste. Prešla štvornožky k dverám, naposledy sa pokúsila otvoriť ich. Bezvýsledne. Zostala zložená na zemi, tvár si schovala do dlaní.
Začul som jej tichý šepot:
„Náš princ, náš mocný princ, Reilan... prosím, zastav to. Zastav to. Prosím ťa o to. So mnou si rob, čo chceš, ale zastav to. Prosím, Reilan.“
Nemohla vedieť, že som tam. Nie, nemohla. Bola to len hlúpa prosba, ktorú sotva myslela vážne.
Malá Oswin zliezla z postele a pritúlila sa k staršej sestre.
„Zastav to, Reilan. Všetkých ich potrestaj, prosím!“
Zostal som nehybne stáť a hľadel som na ňu.
V tej chvíli som nevedel, čo sa deje tam vonku, ani čím si prechádzajú jej dvaja starší súrodenci. Ich výkriky však boli neznesiteľné. Ak si Ewordie a Jeliss mysleli, že zatvorením dverí ochránia svoje mladšie sestry, mýlili sa. Ony trpeli spolu s nimi.
„Reilan, prosím... pomôž mi...“ zašepkala znovu a jej hlas sa zaryl hlboko do môjho vnútra.
Na chvíľu som zavrel oči.
Mohlo by to byť také jednoduché. Jediný pohyb, jedno rozhodnutie a mohol by som ukončiť jej trápenie.
Vidieť ju takto zlomenú... Bola krehká, nevinná – príliš slabá pre svet, ktorý sme vytvorili. Ale to nebol môj problém. Nemohol som dovoliť, aby sa to stalo mojím problémom. Slabosti sa vždy vypomstia. Každá slabina – v tele, mysli či duši – vedie k pádu.
Zhlboka som sa nadýchol.
Losiela sa neprestávala modliť. Nevedela, že som na dosah, že by som mohol zasiahnúť. Istá časť vo mne mi šepkala, aby som ju ochránil.
A predsa som to neurobil.
Ona a jej súrodenci... Už to neboli deti v pravom zmysle slova. Boli dostatočne starí na to, aby sa o seba postarali. Noxalora bola plná iných, ktorí si viac zaslúžili moju pomoc.
„Reilan... prosím...“
Moje ruky sa zovreli do pästí. Nikdy som nedopustil, aby sa ma zmocnila slabosť. Nikdy.
Napokon som zatvrdil svoje srdce a odvrátil pohľad od jej sklonenej postavy. To nebol môj boj. Losiela a jej rodina musia prežiť bez mojej pomoci.
Sklonil som hlavu, nechal temnotu, aby ma opäť pohltila, a zmizol som.
Keď som opúšťal miestnosť, niečo vo mne ostalo rozbité. Azda vo mne prebudila čosi, čo som si myslel, že je dávno pochované.