Mokré oblečenie sa mi nepríjemne lepilo na pokožku, zatiaľ čo prudký vietor ma šľahal do tváre. Každý pohyb vo vzduchu sa menil na boj s neviditeľnou silou, ktorá ma tlačila späť. Ako korunný princ, pán temnoty, by som mal pôsobiť majestátne a neporaziteľne. Namiesto toho som vyzeral ako zmoknutý túlavý pes, vyhodený von počas búrky. Ale presne o to šlo.
Kryť sa pred dažďom by bolo pre mňa primitívne. Aby som zapadol, musel som vyzerať ako obyčajný muž, sužovaný rovnakými problémami ako ostatní. Nestačila mi len požičaná tvár – tá, ktorú som si často prisvojil, patrila hnedovlasému chlapovi s mohutnejšou postavou a hlbokými jazvami na lícach. Potreboval som byť presvedčivo obyčajný. Prekĺznuť medzi dav, aby ma nik nespoznal.
Už som tu dlho nebol. Slobodnica sa zmenila na rozliate jazero. Dažďom zmáčané ulice boli prázdne. Kamenné chodníky pokryté kalužami odrážali sivú oblohu. Štyri dni neutíchajúceho dažďa zaplavili celé mesto, pričom voda už stúpala k prahom domov.
Letel som strmhlav dolu, kým moje čižmy s plesknutím nedopadli na mokrý chodník. Voda vystrekla do výšky a okamžite zaplavila moje členky. Bez zaváhania som odvolal čierne krídla, nechcel som vyvolať nechcenú pozornosť.
Slobodnica bola malá. Oproti veľkému mestu, kde som žil, pôsobila ako zabudnutá dedina. Anjeli tu žili prostým životom, ďaleko od bohatstva a pohodlia, na ktoré som bol zvyknutý. Kamenné domčeky s drevenými okenicami a občasnými slamenými strechami pôsobili ako výjav z inej doby.
Toto mesto bolo bratovým územím. Zväčša naň dohliadal on, no v ostatných mesiacoch sa začalo šepkať o rozmáhajúcom sa kulte. Jeho poslaním bolo vyhladiť nekompletných anjelov – tých, ktorí si nedokázali privolať krídla. Podľa zákona môjho otca boli však aj takéto bytosti právoplatnými občanmi. Kult bol výsmechom jeho moci. A ja som sem prišiel, aby som ukázal, čo sa robí s tými, ktorí sa opovážia postaviť proti jeho pravidlám.
Ulica sa stáčala doľava. V úzkom priestore medzi domami som si spomenul na narodeniny, ktoré som kedysi oslavoval v bordeli. Spolu s dávnymi priateľmi sme vypili všetok alkohol, vyhodili ženy von a nútili ich zarobiť peniaze, aby si za ne mohli kúpiť našu priazeň. Na druhý deň nám došlo, že keby som nemal imunitu, už dávno by sme všetci skončili na šibenici. Pri tej spomienke som sa uchechtol, aj keď mi už neprišla taká zábavná ako kedysi. Moja mladosť dávno odišla.
Vchádzajúc do hostinca som zostúpil po schodoch do na môj vkus až príliš voňavej miestnosti, kde hrala pomalá hudba. Pianista sedel na malom pódiu a ťukal po klávesoch s nulovým talentom. Naľavo stál veľký bar, ku ktorému som zamieril. Blondínka za pultom, oblečená sotva do kúska látky, sa naklonila a usmiala sa na mňa.
„Dám si neotvorenú fľašu najdrahšieho alkoholu!“ vyštekol som.
Jej úsmev sa rozšíril.
„Nate! Tak rada ťa vidím! Prišiel si niečo oslavovať?“ Naklonila sa a položila mi ruku na rameno. Jej dotyk mi bol nepríjemný.
Nate. To meno patrilo mužovi, ktorého tvár som nosil. Chcel som ju odbiť, no uvedomil som si, že jej drzosť nie je až taká nepochopiteľná. Možno bola niekým, koho môj generál Natelien Olen veľmi dobre poznal. Nechal som teda jej ruku tam, kde bola, no tón môjho hlasu zostal tvrdý.
„Mám tu prácu. Porozprávame sa inokedy.“
Jej úsmev zmrzol. Akoby to vycítila. Niečo v mojej aure ju donútilo ustúpiť o dva kroky.
„Donesiem ti fľašu dozadu,“ zamumlala.
Nevenoval som jej viac pozornosti. Prešiel som k stolu v rohu miestnosti, kde sedeli traja muži. Jeden z nich – hlučný a škaredo oblečený – sa nakláňal k mladej dievčine. Jej pohľad mi pripomenul Elishu. Moja sestra by mu však niečo také nedovolila. Schmatla by svietnik a zarazila by mu ho hlboko do hlavy, pričom by len sucho poznamenala, že „zbytočne dýchal náš kyslík“.
Život iných pre Elishu nemal nijakú hodnotu. Verila, že má právo určovať, kto a kedy prestane dýchať. Hoci som to nahlas nepriznal, v mnohom som s ňou súhlasil. Aj ja som mal moc rozhodovať o tom, kto bude žiť a kto nie, a neštítil som sa ju využiť.
Kde si? Dopekla, kde si, Reilan!? Boli sme dohodnutí!
Hlas prenikol do mojej mysle ako ostrý hrot dýky, pretrhol ochranné bariéry a zaplnil ju nečakanou intenzitou. Pretlačil sa štrbinou v duchovnom štíte, ktorý som tak starostlivo budoval, a na okamih ma paralyzoval. Záplava myšlienok a cudzích emócií ma vtiahla do iného priestoru.
Predo mnou sa zjavila miestnosť, ktorá nemohla byť viac vzdialená od tejto zašlej diery. Luxusné červené závesy rámovali mohutné okná, zatiaľ čo starožitný stôl, lesklý a bez jedinej chyby, dominoval priestoru. Za ním sedel muž s črtami božskej dokonalosti. Čierne vlasy mu padali do prenikavých, takmer nebesky modrých očí. Každý jeho pohyb bol vypočítaný, každé gesto elegantné. Bol stelesnením večnej nádhery, ktorej nikto živý nemohol konkurovať.
Pusť ma, Darlek! Prídem!
Jeho myseľ ma uvoľnila a svet sa opäť vrátil do známeho, špinavého chaosu.
Zapotácal som sa a musel som sa chytiť najbližšieho mladíka. Ten na mňa zmätene pozrel a chcel mi niečo povedať. Jeho oči však spočinuli na mojej ruke. Všimol si, akú ju mám čiernu. Chyboval som – opäť kvôli Darlekovi.
Chlapec odskočil, niečo si zašomral popod nos a zmizol.
Existovali len tri bytosti, ktoré si ma takto násilne dokázali privolať do ich mysle. Moji nenávidení súrodenci, Darlek a Elisha, boli dve z nich. Dokázali ma paralyzovať aj v strede bitky, aby nejaký hlupák dostal príležitosť odseknúť mi hlavu.
Zhlboka som sa nadýchol, aby som zachytil každú stopu, ktorá by ma mohla viesť ďalej. Vyšiel som po drevených schodoch. Vlhký pach rozkladu, miešajúci sa s náznakom drahej korenenej vône, ma upozornil, že nie som ďaleko od svojho cieľa.
Zastal som pri stene, tesne pritlačený k jej chladnému povrchu. Po schodoch smerom nadol schádzal mohutný muž s krídlami natiahnutými v neprirodzenej polohe. Nie každý anjel mal dar skryť svoju pravú podstatu a niektorí tak boli nútení po celý život žiť so zaseknutými krídlami na chrbte. Takéto krídla neboli darom, ale kliatbou, ktorá pálila ich nositeľa až do špiku kostí. No stále to bolo lepšie, než byť jedným z tých, čo si krídla nikdy neprivolali.
Ticho som sa presunul k dverám, spoza ktorých sa ozýval hrubý mužský smiech. Stlačil som kľučku a vstúpil. Scéna, ktorá sa predo mnou odohrávala, bola rovnako odpudivá ako predvídateľná. Jedna žena s náhlym strachom v očiach odskočila dozadu, druhá sa len smiala, akoby sa nič nedialo. Muž v strede bol obnažený a bez stopy akejkoľvek hanby na mňa vrhol podráždený pohľad.
„Zmizni, špinavec! Mám ich zaplatené na ďalšiu hodinu!“ zrúkol.
Naklonil som hlavu nabok, pričom sa na mojich perách rozhostil pomalý úsmev. Povedal som len:
„Dámy, von.“
Aura, ktorá ma obklopovala, zaplnila miestnosť. Vyplnila každý kút a nútila prítomných podvoliť sa. Ženy si vymenili rýchle pohľady, ich smiech stíchol a bez jediného slova opustili miestnosť. Zabuchnutie dverí naplnilo priestor neprirodzeným tichom.
Stál som pri vchode, zatiaľ čo muž sa neochotne nadvihol z postele. Jeho ruky sa natiahli po tenký župan, ktorý si ledabolo prehodil cez plecia. Ten sa len neochotne prispôsobil jeho robustnému telu, viac odhaľujúc než skrývajúc. Gestá chlapa boli lenivými pokusmi o zachovanie dôstojnosti, no jeho pohľad prezrádzal narastajúce rozpaky. Zrazu pôsobil menej sebavedomo a viac ako človek prichytený pri čine.
Atmosféra zhustla, no ja som stále mlčal. Vedel som, že ho to privádza do rozpakov. Keď to už nevydržal, prehovoril.
„Ty asi netušíš, kto som...“ Hlas mal o čosi tichší, no snažil sa, aby znel dominantne. Zo stola zdvihol dýku a začal si ju prehadzovať v rukách. Malo ma to vystrašiť? „Poslal ťa Daner, že? Chce nejakú trápnu pomstu? Netuším, koľko ti zaplatil, no ja ti zaplatím viac a ešte očistím aj tvoju pošpinenú dušu. Som čistič, šíriteľ pravdy a jeden z kráľov Terravornu!“
Jeho slová boli naplnené falošným sebavedomím, akoby sa snažil presvedčiť nielen mňa, ale aj seba. Bol to presne ten typ muža, ktorého pýcha vždy zradila.
Obdivoval som jeho naivnú snahu riešiť veci slovami. Ale tým, čo povedal, strelil presne do čierneho.
„Noxalora nemá žiadnych kráľov. Je len jediný vládca – Sarlan!“
„Treba žiť v budúcnosti,“ začal sa pohŕdavo vyškierať. „Svet sa už dlho nehýbe dopredu. Je čas, aby takí, ako si ty, prestali nasledovať temných anjelov a postavili sa im. Nezáleží im na nás. Považujú nás za nahraditeľných otrokov. Spoločne ich však dokážeme zastaviť.“
Pomaly som sa oprel o dvere, aby nik nemohol vojsť. Toto nebol jeden z tých bystrých mužov z Terravornu, pred ktorými ma Nate varoval. Bol to obyčajný hlupák, ochotný vyťahovať sa pred kýmkoľvek, len aby na chvíľu pocítil, že má nejakú moc.
„A ako to chcete spraviť?“ spýtal som sa a mierne som naklonil hlavu, akoby som naozaj premýšľal. „Priznávam, že by ma to možno aj mohlo zaujímať. Temní sú pri moci už pridlho. Azda je naozaj čas, aby niekto podnikol kroky proti nim.“
Na jeho tvári sa zračila chvíľková nedôvera, no v očiach mu prebleskol tieň záujmu.
Pokračoval som:
„Máte už nejaké konkrétne plány? Alebo je to len ďalší márny pokus o vzburu, ktorý sa rozpadne ešte predtým, než vôbec začne?“
„Najprv sa musím presvedčiť, že nie si nekompletný. Berieme len tých, ktorí majú odvahu zmeniť režim a sú skutoční anjeli,“ vyzval ma.
Pristúpil som o krok bližšie. Moje pery sa zachveli v miernom úsmeve, kým som ľahko privolával svoje krídla. Tieňové, černejšie ako najtmavšia noc, sa rozprestreli s dramatickou eleganciou za mojím chrbtom, no len na krátky moment – akurát natoľko, aby si ich stihol všimnúť. Keď som ich znova skryl, jeho ústa sa zachveli.
Nemal som totiž obyčajné krídla.
A v jeho očiach sa zjavil strach.
„Aj nesmrteľní môžu zomrieť,“ vystrašene vyhlásil. „Majú slabiny. My ich využijeme proti nim a naplníme proroctvo svetla.“
Prekrútil som očami a potichu som si povzdychol.
„Svetlé proroctvo? Slabiny? Tak to je ten obrovský plán samozvaných kráľov z Terravornu?"
Muž zaťal zuby. Nevrlo na mňa vyštekol:
„Možno je to len začiatok, ale aspoň niečo. Temní ovládajú tento svet už celé veky a nikto s tým nič nerobí. Stačí iskra a všetko sa môže zmeniť.“
Nahlas som si povzdychol a odvrátil som od neho pohľad. Ani neviem, prečo som očakával niečo prepracovanejšie. Všetci sú to aj tak idioti.
„Meškám na narodeninovú oslavu kvôli takejto absolútnej..."
Jeho ruka, v ktorej si prehadzoval dýku, sa zastavila. Začal ma opäť pozorne skúmať, akoby sa snažil poskladať mozaiku, ktorá mu unikala.
„Narodeniny?“ zašepkal.
„Oslavujem 878. narodeniny, keby si mi chcel zablahoželať,“ zahlásil som s jemnou iróniou v hlase.
Dýka mu vypadla na koberec. Nenatiahol sa po ňu. Jednoducho ju nechal ležať tam, kde dopadla. Jeho oči zablúdili k oknu, no jeden z mojich tieňov sa pohol a zablokoval ho. Rozhodne mi nikam neodletí.
Pomaly som sa odlepil od dverí a vykročil som dopredu. Moje kroky boli malé a pomalé, no muž okamžite ustúpil. Cúval, až kým ho nezastavil stôl za chrbtom.
Rozopol som si plášť a odhalil som ruky. Boli čierne, zdobené pohyblivými špirálami temnoty. Živé tiene, ktoré z nich vyžarovali, sa navzájom prepletali.
„Niečo sa deje?“ spýtal som sa. Pozdvihol som obočie, sledujúc jeho nešikovné pokusy skryť strach.
Mágia skĺzla z môjho tela, odhaľujúc pravdu, ktorú som doteraz skrýval. Už som nebol len obyčajným hnedovlasým anjelom s jazvami. Stál som tam, nedotknutý smrteľnosťou. Črty mojej tváre boli takmer božské. Vlasy tmavšie ako noc lemovali tvár s očami modrejšími než najjasnejšie nebo.
„Temný princ!“ zašepkal. Jeho pohľad preskakoval medzi mojimi očami a rukami, akoby sa snažil pochopiť, čo vidí.
„Ja... ja som to tak nemyslel...“ koktal. Slová z neho vypadávali trhane, každé druhé umlčané strachom, ktorý mu zvieral hrdlo.
Pohŕdavo som na neho pozrel.
„Viac by som si ťa vážil, keby si stál za svojím slovom.“
Jeho tvár ozelenela. Pozrel sa na pootvorené okno za mnou a na okamih som zacítil jeho nádej, že predsa len existuje šanca ujsť. To však bolo veľmi naivné.
„Nemám rád chlapov, čo nasľubujú hory-doly a potom neprinesú žiadne výsledky,“ prehovoril som opäť, s ľahkým podtónom znechutenia.
„Môj princ...“ začal, no nedal som mu šancu dopovedať.
„Vraj svetlé proroctvo!“ zahučal som na neho a začal sa smiať. Muž sa zosunul na stoličku a dlaňami zovrel operadlá, až mu zbeleli kĺby. „Ty idiot, sám som si ho vymyslel, aby som nalákal hlupákov, ktorí si pomyslia, že je skutočné! No pobavil si ma. Nikdy by som nečakal, že si na ňom niekto založí celý plán, aby sa ma zbavil.“
Bola to číra pravda. Existovalo niekoľko falošných proroctiev, ktoré sme s otcom púšťali do sveta, aby sme otestovali našich poddaných. Ešte sa nám za celých osemsto rokov nestalo, aby sa ich niekto chytil a pokúsil sa ich otestovať.
„Luxana je pre vás nebezpečná a vy sa jej bojíte natoľko, že ste ju uväznili. Viete, že by vás dokázala zahubiť!“ hlesol. Predsa sa mu len začala vracať stratená odvaha.
„Je naplno oddaná vládcovi. Majú medzi sebou dohodu. Ona nechce byť vašou spasiteľkou a ani nebude. Svetlo a temnota sa nemôžu biť, pretože nik z nich nemôže vyhrať. Len čo nastane taká bitka, všetko pohltí prázdnota. To je aj jeden z dôvodov, prečo Luxana nevychádza zo svojho malého kráľovstva a obklopuje sa bojovníčkami, aby k nej ctižiadostiví muži nemohli preniknúť.“
Moje tiene sa okolo neho začali ovíjať. Skúšali ho. Muž nemal kam ujsť. Neexistovalo nič, čo by ho teraz zachránilo. Jeho anjelská mágia nemohla bojovať proti mojej.
Kľakol som si k nemu.
„A slabina? Nemám žiadnu, pretože som si na to dával pekelný pozor. Nezáleží mi na ničom, len na mne. Je mi jedno, čo by si spravil mojej rodine alebo hocikomu inému. K ničomu a nikomu som si nevytvoril taký vzťah, aby si ma dokázal zastaviť a vydierať. Aj týmto sa od seba líšime. Ja som bol zrodený len pre moc, nie pre trápne smrteľné potešenie.“
„Si klamár! Všetci máme slabosti a ty nie si výnimka. Raz aj ty padneš na úplné dno a už sa z neho neodrazíš!“
„Možno. Ale dnes to budeš ty, kto začne rozprávať o ostatných hlupákoch, čo uverili na svetlé proroctvo, alebo okúsiš na vlastnej koži, že zahrávať sa s temnotou je tisíckrát horšie, ako hrať sa s ohňom!“
Naklonil som sa ešte viac dopredu a čiernou rukou som sa dotkol jeho tváre. Bál sa. Nemusel som ani použiť celú svoju moc, aby som ho vystrašil. Vedel som, že mi povie, čo budem chcieť. Načo by si to aj robil ťažšie? Čakala ho smrť. Nemuselo ho zaujímať, čo sa stane s ostatnými, ak už bude mŕtvy.
Klamal by som, keby som nepriznal, že sa mi páčili takéto hry. Atmosféra v miestnosti bola desivá. Ja som ju však spravil priam hrôzostrašnou v momente, keď som nás pohltil do temnoty, v ktorej nemohol absolútne nič vidieť. Ani jeho prvý výkrik nik nepočul, pretože magická bariéra neprepúšťala žiaden zvuk.
Ja a slabosť? Žiadnu som nemal.