Vonku zúrila jedna z najhorších búrok, aké som tohto roku zažila. Temnotu pretínali blesky a všetky ostatné zvuky pohlcovalo ohlušujúce hrmenie. Naše sídlo sa zmietalo vo vetre a na chodbách bola ukrutná zima. Mojej najstaršej sestre Jelisse to vôbec neprekážalo. Tešila sa, že sa najvyšší bohovia rozhodli premeniť náš svet na jazero.
Nezáležalo jej na tom, že už niekoľko dní v kuse prší a tráva zmizla pod nánosmi blata. Smiala sa a tvrdila, že to len prorok Prophetam oslavuje narodeniny korunného princa. Zababušená do deky spievala a tancovala, akoby sa oslava odohrávala priamo v našej izbe. Hoci princa Reilana nikdy nevidela, slávila s veľkým zápalom.
Môj brat Ewordie a najmladšia sestra Oswin spoločne ležali na posteli a sledovali ju. Ja som si privlastnila jedinú stoličku v miestnosti a posadila som sa za stôl. V rukách som zvierala ceruzku a gumu, neustále sa otáčajúc, aby som ich všetkých mohla nakresliť.
„On príde! Príde po nás a potom sa zo mňa stane noxalorská kráľovná! Budem mať kopec detí a vy všetci mi budete robiť otrokov,“ Jelissa opäť snívala. Neustále hovorila, že princ Reilan nás čoskoro vyslobodí z tohto pekla.
Oswin jej očividne verila. V očiach sa jej zračilo nadšenie.
Pre mňa to bol len nesplniteľný sen. Ostali sme tu sami. Tam vonku nebol nikto, kto by nás hľadal. Neexistovala jediná osoba, ktorá by si povedala Zistím, ako sa majú.
Otec odviedol dôkladnú robotu, aby na nás všetci zabudli.
Bolo márne snívať, a preto som si to zakázala. Ich som však nenútila čeliť realite. Nechcela som im vziať tie drobné kúsky šťastia, ktoré si dokázali nájsť aj v tomto príšernom živote.
Oslavovali sme, až kým Oswin nezaspala na posteli a Ewordie ju neodniesol do jej izby. Brat sa už nevrátil, a tak sme s Jelissou zostali samy. Pristúpila ku mne a jemne sa dotkla môjho ramena.
„Všetko bude v poriadku,“ zašepkala. V jej zelených očiach stále horeli iskry plné nádeje – také, o ktoré som ja už dávno prišla. „O všetko sa postarám, dobre? Choď spať a oddýchni si.“
Nahla sa, pobozkala ma na vlasy a popriala mi dobrú noc. Potom sa pobrala do svojej izby.
Zostala som sama a naozaj som sa pokúsila snívať. Po troch hodinách neustáleho prehadzovania sa na posteli som to napokon vzdala.
Búrka dosiahla svoju maximálnu hlasitosť. Anjeli na nebesiach sa bláznili a neustále tmu pretínali žiarivé záblesky. Každý chcel oslavovať princove narodeniny. Táto výsada totiž nepatrila len živým.
Vstala som z postele. Pretrela som si oči a otočila som sa smerom k oknu. Nakukla som von. Nebolo toho veľa, čo by som mohla vidieť. Naše sídlo sa nachádzalo presne uprostred ničoho. Navôkol boli len lesy patriace do Terravornu, plné monštier, ktoré by neváhali a okamžite by ma zabili.
K našim dverám viedla jediná prašná cesta, ktorá bola teraz skôr blatistá. Z izby som mala dokonalý výhľad na to, kto prichádzal k domu. Väčšinou však nikto. Kto by nás aj navštevoval? Slušní anjeli radšej zabudli, že existujeme, a pred tými druhými som sa musela schovávať.
Na spánok som už ani nepomyslela. Namiesto toho som si sadla na parapetu a do rúk som si vzala knižku. Čítala som o nereálnej láske. O takej, ktorú sama nezažijem. Ako by som aj mohla? Zatvorená v tomto splesnivenom sídle som mohla akurát tak stretnúť krysy, nie niekoho, kto by ma dokázal milovať.
Moje oči upútal ďalší záblesk. V jeho svetle som zbadala mužskú postavu, ktorá prudko pristála na príjazdovej ceste. Neznámy muž si schoval krídla a niečo, skoro také veľké ako on sám, položil na zem. Potom to zdvihol za okraj a začal ťahať smerom k domu.
Srdce mi poskočilo, keď sa priblížil a ja som vďaka svojmu výnimočnému zraku zistila, že to „niečo“ je telo.
„Dalenau! Dalenau, poďte okamžite dole!“ začula som mužský hlas.
Pristúpila som k dverám. Opatrne som sa o ne oprela a zavrela som oči, aby moje ostatné zmysly mohli naplno pracovať. Čoskoro som ten hlas rozpoznala. Bol otcov.
Nemohla som si pomôcť. Keď som sa presvedčila, že je naozaj na prvom poschodí, za zvuku hrmenia som otvorila dvere a vyšla z izby.
Prechádzala som po špinavých žltých kobercoch. Tento dom bol rajom pre všelijakú háveď, najmä pre pavúky. Už som si zvykla na pavučiny aj na krysy. Stačilo by tu poupratovať, ale matka dostávala hysterické záchvaty, ak sa s čímkoľvek pohlo.
Vlastne to bolo to jediné, čo dokázala cítiť – nekonečnú zúrivosť. Inak bola vo vnútri prázdna. Prechádzala sa po chodbách a ignorovala všetko a každého naokolo. Isto si už ani nepamätala naše mená. Možno nás mala len za prízraky, ktoré ju otravujú.
Všetky rodinné portréty zmizli nevedno kam. Na stenách viseli už len prázdne, ale vzácne zlaté rámy. To dokazovalo, že môj rod bol kedysi bohatý.
Došla som až k schodom. Prstami som zotrela hrubú vrstvu prachu zo zábradlia a naklonila som sa, aby som lepšie dovidela dole. Z haly sa stále ozývali mužské hlasy.
Tmu preťal ďalší blesk, nasledovaný ohlušujúcim rachotom. Musel udrieť veľmi blízko.
Po tele mi prebehli zimomriavky a roztriasla som sa. Nebudem sa báť, kázala som sama sebe.
„Toto musíme okamžite ohlásiť! Nechcel som ho niesť až do kráľovstva. Nechám ho u vás, Dalenau!“ ozval sa mužský hlas.
Nedovidela som na nich. Musela by som zísť ešte nižšie, aby som ich zazrela. Problém však bol, že by ma mohli zbadať – a to som nechcela. Už tak mi zbesilo bilo srdce. Čo ak ho začujú?
Napriek tomu som sa nemienila otočiť a vrátiť sa do postele.
„U mňa? A čo si myslíš, že s ním spravím?! Nechám ho tu, nech si tu zhnije. Ak si po neho nikto nepríde, ja si s ním rozhodne nebudem špiniť ruky. Je to hnusná mŕtvola! Mal si ho hodiť niekam do jarku!“ Hlas môjho otca bol opäť neľútostný. Ani na moment mu neprekážalo, že pred ním leží ktosi, kto pred chvíľou umrel.
„Je to jeden z kráľov Terravornu!“ napomenul ho neznámy muž.
„Chcel si povedať, že bol. Aktuálne tak môže vládnuť akurát tak červom. Mŕtvoly sú nám nanič.“
„Tak to nie je, Dalenau. Pozrite sa na jeho rany!“
„Opitý zo seba urobil placku, keď sa potkol a zletel zo strechy?“ hádal otec s nezáujmom.
„Pozrite sa pozornejšie. Tu!“ ozval sa hlas a následne som začula zvuk pohybu. Muži sa pohli a naraz s nimi som sa pohla aj ja. Zišla som o tri schody nižšie a zbadala ich. Kľačali nad mŕtvolou, ktorú zakrývali telami.
„Toto sú hlboké rany. Sú čisté, rovné a obtáčajú sa mu okolo celého tela,“ pokračoval muž. „Niekto ho zviazal temnotou,“ zašepkal. „Sú to rany, ktoré zanecháva temnota. Mučili ho.“
Zachvela som sa a odvrátila som zrak.
Nenávidela som temnotu. Vždy som ju považovala za dôvod všetkého zlého, čo sa mi počas života stalo. Nepatrila do rúk bežným anjelom.
V tých niekoľkých knihách, ktoré zostali v poloprázdnej knižnici, sa písalo o vládcovi Noxalory. Bol ním temný anjel Sarlan. Muž s takou obrovskou mocou, že dokázal pohltiť celý náš svet. Nik sa mu nemohol rovnať. Už celé veky sedel na tróne a ostatní ho museli poslúchať. Kto sa mu vzoprel, zaplatil vlastným životom.
„Ide po nás vládca! Musel na neho poslať jedno z tých svojich pomýlených deciek. Ten sa na ňom pekne vybláznil! Pozri sa na jeho chrbát!“ pokračoval neznámy hlas, skúmajúci mužove rany.
Otec sa pohol, aby telo prevrátil na brucho. Pritom ho odhalil.
Okamžite som zatvorila oči. Aj tak som vedela, že sa mi o tom bude snívať – o neprirodzene dokrútenom, krvavom a hlavne nehybnom tele v našej sieni.
„Zaujímavá práca!“
„Zničil mu krídla. Sarlan poslal odkaz. Očividne nám chce povedať, že ani krídla nás neochránia pred smrťou. Zomrel po páde z výšky. Anjel zabitý výškou... to je nepredstaviteľné! Niečo také sa predsa môže stať len nekompletným, avšak nie nám! Temný nemá žiadne zábrany, Dalenau.“
„To ani my,“ pripomenul mu otec chladným hlasom.
Pootvorila som oči. Potrebovala som dokonalý moment – blesk alebo iný zvuk –, aby som sa mohla nepozorovane vrátiť na pôvodné miesto. Ak by som teraz spravila krok, upútala by som ich pozornosť. Stačila by jedna chyba a...
„Azda sme zašli až priďaleko. Môžu nás všetkých zničiť a ani sa pritom nezapotia. Prestali sme byť opatrní a toto je výsledok. Musíme zmeniť taktiku, inak všetci skončíme takto.“
„Hádam si si nenasral do nohavíc!“ zareagoval otec posmešne. „Vieš, kto je náš nepriateľ a o čo nám ide. Ak sa bojíš nejakého princátka, ako chceš čeliť vládcovi? Vieš, že netolerujeme zbabelosť!“
„Počujete sa, Dalenau? Obaja princovia sú minimálne trikrát starší ako my! Nie som zbabelý, ale opatrný, pretože pravda je, že ako mŕtvola nedokážem zmeniť náš svet!“
Čo to má všetko znamenať?
Vedela som, že môj otec je šialený, stačilo sa na neho pozrieť. Avšak nepovažovala som ho za samovraha. Nedalo sa ísť proti temným anjelom a neprísť pritom o život. Len totálni blázni by si mysleli, že z takého stretnutia vyviaznu živí.
„Pre získanie moci sa občas musí umierať. A keď ťa zabijú, prisahám, že tvoju mŕtvolu pohodím do pekného jarku,“ zavrčal otec.
„Ste šialený!“ osopil sa na neho neznámy.
„Avšak kompletný. Moja psychická stránka ťa nemusí vôbec zaujímať.“
„Zajtra sa sem vrátim s vyšším členom Terravornu po telo. Dbajte na to, aby sa mu dovtedy nič nestalo.“
„No sám už asi nikam neodpochoduje, že? Zostane tu, pokiaľ sa po neho nevrátiš alebo kým sa nerozpadne na prach. Nemusíš sa ponáhľať,“ odvetil otec. Pristúpil k mužovi a pobúchal ho po ramene.
Neznámy sa znechutene odvrátil a ustúpil o krok dozadu. Z jeho premočeného oblečenia stále kvapkala voda, vytvárajúc na drevenej dlážke malé jazierka. Náhle sa otočil späť k môjmu otcovi a naklonil sa k nemu. Videla som, ako sa jeho pery pohybujú. Slová, ktoré zašepkal, však zostali pre mňa tajomstvom. V tom okamihu okolo nich začala víriť mágia – najprv ako jemná, takmer neviditeľná hmla, ktorá postupne zhustla do priehľadného štítu. Ten neprepúšťal von ani najmenší zvuk.
Mužove oči sa upreli priamo na mňa. Bolo naivné myslieť si, že ma neprezradí. Na jeho tvári sa totiž objavil úškrn. Síce pred chvíľou obviňoval otca z bláznovstva, ale aj v jeho pohľade bolo niečo absolútne skazené.
Bez slova sa otočil a odišiel.
Postavila som sa a spravila som krok vpred. Snažila som sa zachovať absolútne ticho. Napadla ma hlúpa detská myšlienka – keď ja nevidím otca, on neuvidí mňa.
Nefungovalo to.
Stačila mu jediná sekunda, aby sa zjavil za mnou. Nemala som šancu ujsť. Jednoducho si privolal krídla, vzlietol a postavil sa tak, aby mi zablokoval cestu do izby.
„Tak čo, Losiela? Privoláš si krídla a uletíš mi, môj malý anjelik? Alebo zostaneš stále nekompletným bastardom?! Tak čo to bude?“ prehovoril na mňa chladným hlasom.
Neprivolala som si krídla. Síce by ma to možno zachránilo pred utrpením, no nemohla som. Nedokázala som to. Bola som nekompletná... Jeho najväčšia hanba. Dcéra muža, ktorý bojoval iba za práva kompletných anjelov, chytal a neľútostne zabíjal tých poškodených, bola sama anjelom bez krídel.
To bol jeden z dôvodov, prečo ma nenávidel. Mojich súrodencov proste len nemal rád a občas sa vyžíval v ich mučení, no so mnou to bolo osobné. Bola som stelesnením jeho najväčšieho zlyhania.
„Vôbec si ma neprekvapila,“ prehlásil ľadovým hlasom a pevne ma schmatol za rameno. Jeho stisk bol taký silný, že som mala pocit, akoby mi mali povoliť kosti. Nemohla som s ním bojovať. Začal ma ťahať dole po schodoch, nedbajúc na moje protesty.
„Si zvedavá? Prečo nepristúpiš bližšie?!“
Nemohla som tomu zabrániť. Surovo ma zhodil na podlahu priamo na krvavé, temnotou zničené telo mŕtveho anjela. Po prvý raz som pocítila, aké to je, keď sa krv niekoho iného zažerie do vašej kože.
Zhíkla som od šoku. Môj výkrik sa rozozvučal celou halou. Kopala som nohami, udierala som otca päsťami a pokúsila som sa použiť mágiu. Všetko však narazilo na jeho štít a nezanechalo ani stopu. Nútil ma zotrvať na chladnom, skrvavenom tele.
„Páči sa ti to?“ vyprskol výsmešne. „Páči sa ti, že ťa temní takto chránia? Pozri sa pozornejšie, Losiela! Vidíš, čo spravili Sarlanovi bastardi, len aby ochránili nekompletných, ako si ty? Pozri sa, ako pre teba zabili môjho priateľa!“
Nebola som schopná odolať. Pozrela som sa – a okamžite som to oľutovala.
Telo bolo zničené. Každý centimeter kože mŕtveho niesol stopy temnoty, ktorá ho nemilosrdne pohltila. Vyzeralo to, akoby ho niekto zviazal nesmierne ostrým lanom, ktoré sa mu zabáralo čoraz hlbšie do mäsa. Rany boli presné, takmer chirurgicky čisté, no o to desivejšie. Temnota ho mučila pomaly, nenechávajúc mu žiadnu nádej na únik.
A predsa to nebola strata krvi, čo ho zabila. Druhý muž, ktorý ho priniesol, mal pravdu – zomrel po páde z výšky. Temný bol mimoriadne krutý. Zviazal ho tak, že keď sa pokúsil privolať si krídla počas pádu, lano mu ich rozrezalo na kusy.
Zaslúžil si to. Prečo by som vlastne mala mať výčitky svedomia? Chlap, na ktorom som ležala, by ma bez váhania zabil, keby dostal príležitosť.
„Nič v živote ma tak nesklamalo ako ty, Losiela. Prac sa mi z očí, inak ti ukážem, čo robíme s takými, ako si ty!“ zareval otec a prudko pustil moju ruku.
Nemusel mi to hovoriť dva razy.
Zaprela som sa o chladné, mokré a krvavé telo muža a zdvihla som sa na nohy. Moje dlane boli špinavé od krvi. Triasli sa mi tak, že by som v nich nič neudržala.
Prešla som okolo neho a priam som sa rozbehla späť na schody.
Tam som však prudko zastala.
Z druhého poschodia na mňa hľadela matka. Stála nehybne ako socha a v nočnom svetle bola biela ako smrť.
Jej tvár mohla byť mojou. Mali sme rovnaké ryšavé, mierne kučeravé vlasy a prenikavé zelené oči. Tie jej však lemoval čierny prúžok, znak vernosti Terravornu. Moje oči boli stále čisté.
Mama bola kedysi krásna – istotne. Keď sa ešte o seba starala. Teraz mala ryšavé vlasy rozstrapatené a zvláštne zapáchala. Jej tvár bola špinavá, oči neprirodzene vypleštené.
Neprehovorila som k nej. Stála tri kroky pred mojimi dverami. Rozhodla som sa prejsť okolo nej, nebudiť ju z letargie.
Zdalo sa, že sa díva skrz mňa. Akoby ma vôbec nevidela.
Pomaly som sa k nej blížila a našľapovala som tak, aby som nevydala ani jediný zvuk. Ona sa stále nepohla. Ani nenaklonila hlavu a dokonca sa jej nezdvíhala hruď. Nedýchala? Bola desivá.
Už len dva kroky.
Náhle otočila hlavu a zadívala sa na moju hruď.
„Je to tvoja chyba, Losiela,“ zašepkala prázdnym hlasom.
Nebola ani nahnevaná, ani smutná. Jednoducho nebola. Jej prázdne oči sa neupreli na moje, ako by to urobil hocikto iný. Hoci ma oslovila menom, stále ma nevidela.
Neprestala som kráčať. Ani som nemukla. Prešla som okolo nej a vošla som do izby.