Nevedel som si predstaviť, ako dlho by sem trvala cesta anjelovi bez krídel, ktorý by musel zdolať strmé, šmykľavé skaly.
Hlavné noxalorské kráľovstvo – Mortavia, bolo najväčšie, najstaršie a najkrajšie. Už z diaľky som videl sídlo panovníka – jeho majestátne veže a mohutné hradby. Hrad stál na obrovskej skale a dostať sa doň po vlastných nohách bolo takmer nemožné. Len okrídlení anjeli dokázali preletieť ponad túto monštruóznu skalu a preniknúť do jeho útrob.
V hrade mohlo bývať tisíc anjelov – služobníkov, verných priateľov a členov kráľovskej rodiny. Bola to doslova Sarlanova pevnosť, z ktorej vládol už celú večnosť.
Každý správca troch vedľajších území – Terravornu, Alarisu a Luxanie –, ktorých Sarlan menoval, musel pravidelne prichádzať na audiencie a spovedať sa mu. Otec si kedykoľvek mohol rozmyslieť svoju milosť a zbaviť dotyčného postavenia. Bolo nevyhnutné vychádzať s temným kráľom, pretože práve on ovládal celý náš svet.
Nezačal som klesať, ako by to spravili ostatní anjeli. Ani som sa nepridal k zábave na nádvorí. Zdola som počul bujarú oslavu. Mnohí priam ziapali moje meno, držali v rukách fľaše a tešili sa, akoby mali narodeniny oni sami.
Môj sviatok pre nich znamenal veľa. Kto by sa im však mohol čudovať? Potrebovali takéto dni, keď nemuseli nič riešiť a mohli sa bezhlavo radovať. Sám som svoje narodeniny už dávno neoslavoval. Bol som na to príliš starý.
Vyletel som ešte vyššie. Smeroval som k jednej zo štyroch obrovských veží. Vzdušná hliadka ma pozdravila a nechala ma pokojne preletieť okolo.
Obletel som severnú vežu, zamieril k svojej komnate a prudko pristál na balkóne. Skoro som pritom spadol na zadok – dlažba bola šmykľavá. To by naozaj nebolo elegantné. Modročierne krídla mi však pomohli udržať rovnováhu. Párkrát som nimi zamával a odvolal som ich.
V zrkadle som zazrel svoj odraz. Vyzeral som ako zmoknutá myš. Keby ma niekto chytil, mohol by zo mňa žmýkať vodu. Jediné pozitívum bolo, že na mne nezostal žiaden dôkaz. Z toho, čo som predviedol, som vyviazol čistý.
Z mokrých vlasov mi kvapkala voda na drahé koberce. Rýchlo som si vyzliekol tuniku a rázne som ju odhodil do kúta miestnosti.
Meškal som. Nechal som sa rozptýliť.
Pribehol som k skrini a prudko som rozrazil jej dvere. Vytiahol som z nej čisté oblečenie, zatiaľ čo mokré som nechal pohodené na zemi.
Otvoril som dvere a vybehol na chodbu, takmer som sa však zrazil s mohutnou postavou odetou v zlato-čiernej. Akoby som opäť hľadel do zrkadla – teda, do trošku pokriveného.
„Meškáš!“ vyprskol Darlek.
„Vážne?“ odvetil som s úsmevom a zaškeril som sa na neho.
Na rozdiel odo mňa vyzeral ako pravý princ. Vždy bol ozdobený drahými šperkami a svoju majestátnosť dával patrične najavo. Hrdo zdvihnutá hlava, ležérna chôdza, temné tiene obklopujúce jeho postavu – všetky tieto detaily zabezpečili, že si ho nikto nemohol pomýliť.
Začali sme kráčať vedľa seba. Atmosféra medzi nami bola napätá. Kedysi sme možno mali dobré súrodenecké vzťahy, no tie časy boli dávno preč.
„Všimol si si darček?“ opýtal sa ma Darlek po chvíli ticha.
„Darček?“ nevrlo som zavrčal.
„Nechal som ti v izbe malú pozornosť.“
Nič som si v tej rýchlosti nevšimol.
„Nič som od teba nechcel,“ pripomenul som mu chladne.
Nikdy sme si darčeky nedávali. Načo aj? Všetko, čo sme chceli, sme si dokázali zaobstarať sami. Už viac ako päťsto rokov som Darlekovi nič nekúpil. Po takej dobe sme si dali už naozaj všetko a nič nové nás nemohlo prekvapiť.
„Ja viem, ale zíde sa ti to, Reilan,“ povedal pokojne. Jeho prehnane pomalý tón a nadnesenosť ma začínali iritovať.
„Kde máš Elishu?“ zmenil som tému. Síce som so súrodencami mal komplikovaný vzťah, oni dvaja ako dvojičky sa nadovšetko milovali.
„Niekde tu behá a motá chlapom hlavy,“ odvetil bez záujmu.
„Mal by si jej dohovoriť. Nepatrí sa to,“ poznamenal som s podráždením v hlase.
„Môže si robiť, čo len chce. Otec jej nič nezakáže.“
„Pretože na ňu kašle. Ty však nemusíš. Robí nám hanbu,“ upozornil som ho.
„O tom, kto našej rodine robí hanbu, by sme mohli dlho polemizovať, braček.“
„Ako to myslíš?“
„V noc svojej oslavy sa zaoberáš úbožiakmi. Sám si s nimi špiníš ruky namiesto toho, aby si tým poveril niekoho iného,“ povedal ticho, bez jediného záchvevu emócie. Darlek nezvyšoval hlas, nepotreboval to. Jeho pokojné slová však vždy zasiahli presne tam, kam mali.
Nebolo pre neho predstaviteľné, aby sa princ sám zaoberal úlohami, ktoré podľa neho patria spodine. Na všetko mal verných anjelov – schopných, rýchlych, oddaných. Už celé veky nič nevyriešil vlastnými rukami. Jeho úloha bola veliť.
V tomto sme sa od seba líšili ako deň a noc. Stál som si za tým, že ak má byť niečo urobené správne, musím to urobiť ja. Nepripúšťal som, že by to mohol niekto zvládnuť lepšie.
„Nikto ma nevidel,“ odsekol som.
„Nemusel. Aj keby nik nevidel tvoju tvár, každý okamžite spozná tvoj podpis.“
Zbehli sme po schodoch do väčších priestorov. Na chodbách sme už stretávali poddaných. Tí sa nám slušne zdravili, hlboko klaňali, a keď sme okolo nich prešli, odvracali zrak k zemi. Nemohli započuť, o čom sme sa rozprávali – Darlek udržiaval perfektný štít.
„Prekvapuje ma, koľko krásy sa v poslednej dobe rodí,“ zašomral si popod nos.
Vedel som, čo mal na mysli. Isto dlhovlasú blondínku, ktorá sa na nás žiarivo usmievala. Aj ja som si ju všimol, hoci som väčšinou hľadel len vpred. No mne nepripadala natoľko očarujúca ani dôležitá, aby som nad ňou čo i len zapremýšľal.
Krása iných ma prestala fascinovať po tom, čo som oslávil tristo rokov. Už som nemal nutkanie randiť či si hľadať povestnú spriaznenú dušu. Načo aj?
„Akú náladu má otec?“ zmenil som tému.
„Ako sa to vezme. Nevidel som ho nadšene pobehovať po chodbách, ale ani nadávať na neschopných radcov. Pravdupovediac, od včerajška nevyšiel z červeného salónika. Čaká nás.“
Posledná veta bola klamstvo.
„Nečaká nás,“ vyhŕkol som. Ani som sa nad tým nezamyslel. Proste mi to uniklo.
Darlek sa strhol. Na nepatrnú chvíľu sa nechal rozrušiť.
„Ja viem,“ zašepkal a privrel oči.
Občas sme sa dokázali takto spojiť – pochopiť, čo rovnako cítime, keď hľadíme na najmocnejšieho muža nášho sveta. Muža, ktorý najradšej trávil dni v červenom salóniku a občas z neho nevychádzal celé mesiace. Toho, ktorý už dávno zabudol, aký krásny môže byť život, pretože naša matka, ktorej salónik kedysi patril, už roky ležala v hrobe.
„No my sme to jediné, čo za ním môže prísť. Nechali sme ho čakať až príliš dlho,“ dodal Darlek.
„Mal si ísť sám,“ odvrkol som.
„To ty máš narodeniny, nie ja. Chce vidieť hlavne teba.“
„Hovadina!“ zamrmlal som. Nepamätal som si, kedy mi naposledy blahoželal. Mohlo to byť tak dávno, že som ten deň už dávno vytlačil z pamäti. Darlek sa len vyhováral. Proste nechcel sentimentálnemu otcovi čeliť sám.
Zastavili sme pred dverami. Ani jeden z nás sa nemal k tomu, aby zaklopal. Napriek rokom sme sa správali ako deti, čo sa dohadujú, kto prvý spraví nepríjemný krok. Ako najstarší som to nakoniec musel urobiť ja.
Zaklopal som a čakal. Čas sa vliekol neznesiteľne pomaly, kým sa za dverami konečne ozvalo tlmené: „Vstúpte.“
Išiel som prvý a vošiel do salónika, ktorý bol pomenovaný naozaj výstižne. Nábytok aj všetky ostatné predmety v miestnosti sa niesli v odtieňoch červenej – od kobercov, sedačiek, závesov až po knihy uložené na poličkách. Táto miestnosť dýchala históriou. Všetko v nej bolo staršie ako ja. Pôsobila ako archeologická vykopávka.
Zastal som pri dverách a neodvážil som sa vstúpiť na čistý koberec v topánkach. Nebolo to mojím zvykom, no tentokrát som sa vyzul a bosý som vošiel dnu. Darlek ma napodobnil, hoci jeho topánky boli také čisté, že by sa z nich dalo jesť. Ani on však nechcel nič riskovať.
V našom svete neexistoval nik, kto by sa mohol rovnať krásou mne, Darlekovi a Elishe. Teda až na muža, ktorý sedel za starožitným stolom. Mal sklonenú hlavu a čítal knihu.
Sarlan.
Nemohol som nájsť slovo, ktoré by ho vystihovalo, a pritom neznížilo jeho výnimočnosť. My traja sme boli len zrnkom z toho, čo mu patrilo. Nadpozemský vzhľad, moc schopná roztrieštiť celé svety a priame potomstvo pravého božského anjela. Nemali sme ani zlomok toho, čo on. Nedokázali sme byť takí neskrotne nesmrteľní a múdri, aj keď sme sa radi tvárili, že mu môžeme konkurovať.
Zdvihol pohľad. Jeho oči boli moje oči. Jeho vlasy sa podobali na tie moje. No všetko ostatné už patrilo anjelom na nebesiach.
„Vládca,“ vyslovili sme naraz s Darlekom a súčasne sme sa poklonili.
Oboch si nás pozorne prezrel, akoby hľadal najmenší náznak pochybenia. Nakoniec ho upútali naše vyzuté nohy a na nepatrný moment sa pousmial. Bez slova odvrátil pohľad späť ku knihe.
„Reilan, aké bolo stretnutie s porušiteľom?“ spýtal sa. Vybral si ma ako prvého. Vždy to tak robil. Nedal prednosť Darlekovi. Držal sa prísnych pravidiel.
„Účinné,“ odpovedal som stručne.
Mával rukou, naznačujúc, že chce počuť viac.
„Porušitelia veria na svetlé proroctvo a na to, že by nás dokázala zničiť Luxana,“ dodal som a neodolal som jemnému úsmevu.
Otec zaklapol knihu. Prekvapene nadvihol obočie.
„Tak to musia byť dosť zúfalí. Nič originálne. Poslal si aspoň jasný odkaz, keď už informácie stáli za nič?“ spýtal sa ma.
Jeho tón ma trochu podráždil. Akoby som mohol za to, že porušitelia neprišli s niečím lepším. S plánom, ktorý by ho vytrhol z letargie a prinútil predviesť svoju moc, zničiť každého, kto by sa mu opovážil postaviť. Presne na to čakal. Žiaľ, taká situácia nenastala.
„Je mŕtvy. Jeho kumpáni ho už isto našli. Vytiahol som z neho mená najväčších stúpencov genocídy anjelov bez krídel. Mohol by som hneď zajtra vyraziť a všetkých ich pochytať.“
Musel som niečo robiť. Sedieť doma na zadku bolo pre mňa nepredstaviteľné. Odmietal som sa zatvoriť v miestnosti a byť ako on.
Pokrútil hlavou. Nesúhlasil. Prinútil som sa zachovať vážnu tvár, aj keď vo mne vrela frustrácia.
„Nie, jeden mŕtvy anjel zatiaľ stačil. Ak sa situácia bude zhoršovať, potom to budeme riešiť. Ale nie ty. Nemá zmysel, aby si sa hral na obrancu. Mal by si zostať nestranný a riešiť len skutočne dôležité veci. Keďže sme v bezpečí a nemajú nás ako zvrhnúť, nemáš žiadnu prácu,“ dodal chladne.
Musel som prehltnúť hnev a mlčky to prijať. Nemalo zmysel hádať sa s ním. Jakživ to nezabralo.
„Samozrejme,“ odvetil som stroho.
„Darlek, chcem, aby si domov chodieval častejšie. Sestra by ocenila, keby si sa jej trochu viac venoval.“
„Otec, mohol by som ísť?“ skočil som im do reči. Nemalo zmysel stáť tam a počúvať, ako Darleka kára. Hoci očividne chcel, aby som bol pri tom, potreboval som sa odtiaľ dostať. Nadýchať sa čerstvého vzduchu a poriadne sa umyť.
„Môžeš, ale pôjdeš si pripiť na svoje narodeniny s hŕstkou poddaných. Choď sa im ukázať. Poteš ich.“
„Nemám náladu na oslavu!“ vyhŕkol som. Darlek do mňa mierne drgol. Snažil sa mi tým naznačiť, aby som otca nerozčuľoval. Nie teraz, keď bol na rade on.
„To nebola prosba. Choď sa ukázať poddaným, Reilan.“ Nezvýšil na mňa hlas. Len sa mi pozrel do očí. Ten pohľad... Po tele mi prebehli zimomriavky.
Vedel som, že ma miluje. Zvláštnou, až šokujúcou láskou. No bolo v tom aj niečo absolútne desivé a nadpozemské. Nebola to láska typická pre smrteľníkov – siahala ešte ďalej, niekam do nekonečnej temnoty a strachu. Bol by schopný zabiť ma. Ak by som sa pokúsil niečo spraviť... zničiť ho, pošpiniť matkinu pamiatku alebo prekročiť krehkú hranicu jeho trpezlivosti, bez váhania by ma pripravil o hlavu. Smútil by za mnou, nikdy by sa z toho nespamätal, no aj tak by bol schopný zabiť ma.
„Ako si želáš, otec. Na chvíľu za nimi pôjdem.“
* * *
Po polhodine blúdenia po celom hrade som sa konečne vrátil do svojej izby. V tej chvíli som si spomenul na Darlekov darček. Ako som si to predtým nemohol všimnúť? Pri mojej posteli stálo niečo veľké, prikryté plachtou.
Vyčaroval som si pevný štít z temnoty. Stačila chvíľka nepozornosti a mohol ma prekliať.
Odhodil som plachtu a pod ňou sa objavilo prekrásne starožitné zrkadlo mojej výšky. Rám bol zdobený vytesanými tvárami a nápismi v jazyku, ktorému som nerozumel. Prešiel som cez ne prstom, no nič sa nestalo. Tmavomodrý rám ostal rovnaký a odraz ukazoval iba moju vlastnú tvár.
Nerozumel som tomu. Prečo by mi daroval obyčajné zrkadlo?
Potom som si všimol list priložený k daru. Keď som ho prečítal, musel som sa ovládnuť, aby som zrkadlo okamžite nerozbil. Na presných slovách nezáležalo, ale posolstvo bolo jasné – vysmieval sa mi.
Darlek mi napísal, že ide o magický artefakt známy ako Zrkadlo šťastia. Stačilo sa dotknúť vlastného odrazu. Legenda hovorila, že jedine dokonale šťastný anjel v ňom neuvidí nič. Ak však dotyčnému niečo v živote chýba, ukáže mu práve to, po čom najviac túži. A pri troche šťastia si to môže dokonca privlastniť.
Mne aby niečo chýbalo? Smiešna predstava.
Prečo som sa, dočerta, bál doň pozrieť? Uvedomil som si, že braček sa mi dostal pod kožu presne tak, ako plánoval.
Prešľapoval som z nohy na nohu. Na chvíľu som uvažoval, že tento prekliaty dar schmatnem a vyhodím z veže.
Ale čo ak...
Nevydržal som to. Postavil som sa pred rám. Musel som to vyskúšať. Nemohol som dovoliť, aby ma ovládla hlúpa legenda. Zo všetkých síl som sa ovládol a dotkol svojho odrazu.
Povrch začal tmavnúť. Objavila sa len čierňava, akoby mi ukázala odraz môjho vnútra – číru temnotu.
Pocítil som úľavu. Darlek sa mýlil – nemal nado mnou žiadnu moc. Naozaj mi nič nechýbalo. Ako by aj mohlo? Mal som všetko, po čom som kedy túžil.
Natiahol som ruku a znovu som sa dotkol temnej plochy.
Môj prst nenarazil na pevné sklo, prešiel skrz. Okamžite som ruku stiahol, ani na sekundu som neváhal. Čo ak by ma niečo schmatlo?
Zalapal som po dychu a ustúpil o tri kroky. Povrch sa začal meniť. Môj odraz zmizol a nahradil ho zvláštny, pohyblivý obraz.
Zostal som stáť ako prikovaný, neschopný odtrhnúť pohľad od zrkadla. Predo mnou sa zjavila tvár ryšavého dievčaťa s prenikavými zelenými očami. Bolo mladé, to som videl okamžite – jeho oči neboli orámované anjelským prúžkom. Nepatrilo k žiadnemu konkrétnemu kráľovstvu.
Pocítil som, ako sa mi rozochveli nohy. Nepohol som sa a stále som sledoval nízku dievčinu, ktorá netušila, že na ňu hľadím. V tej chvíli ma nič na svete nemohlo prinútiť odvrátiť pohľad.
Zbadala ma!
Dievča vstalo z postele a krívajúc zamierilo smerom ku mne. Stačilo ešte pár krokov a ocitla by sa rovno predo mnou.
No náhle zastala. Sadla si na stoličku a začala si skúmať pleť. Potom vzala kefu a pomaly si česala ryšavé vlasy. Na líci jej mizla modrina.
Naozaj mi to prekliate zrkadlo ukázalo, čo mi v živote chýba? Prečo by mi mala chýbať malá ryšavka, ktorá ani nebola dosť stará na to, aby prisahala vernosť nejakému kráľovstvu? Toto musel byť hlúpy vtip môjho brata. Mne sa predsa ryšavé ženy ani nepáčia!
„To zvládneš, Losiela. Nezlomia ťa. Musíš byť silná,“ šepkala si.
Kde bola? Koho sa tak bála? Na okamih som v jej očiach zbadal strach a to vo mne prebudilo túžbu zabíjať.
„Čo to, dočerta, robím?! Čo by povedal otec, keby ma takto videl? Robím zo seba len hlupáka!“ nahlas som lamentoval.
Medzitým neznáma Losiela nahlas zívla a začala sa vyzliekať. Nechcel som ju špehovať. Rýchlo som sa otočil chrbtom k zrkadlu.
Keď som sa znova zvrtol, cudzia ryšavka, Losiela, už ležala v posteli. Pod hlavou mala vankúš, bola zakrytá až po krk a pravou rukou pevne zvierala macíka.
Čože?! Naozaj ja, temný korunný princ, viac ako osemsto rokov starý božský anjel, dedič celej Noxalory, mám túžiť po dievčati, ktoré zaspáva s plyšákom?