Prestalo pršať. Na chvíľku sa obloha vyjasnila a ja som opäť mohla vidieť žiarivé slnko. Jeho lúče sa však nedotkli mojej bledej pokožky. Odmietala som ísť dole, prejsť okolo mŕtvoly, ktorá tam už týždeň hnila, a vyjsť hlavnými dverami. Otec by si to všimol a s radosťou by ma odchytil.
Nikto si po muža neprišiel. Hoci otcov kumpán tvrdil, že po neho prídu, pretože bol dôležitý muž, nestalo sa to hneď na druhý deň, ako sľuboval. Po týždni telo neznesiteľne smrdelo. Nemohla som sa ani len priblížiť. Nenávidela som svoj čuch, ktorý som nemohla len tak vypnúť, na rozdiel od zraku. Chodila som so zavretými očami po chodbách a v mysli si predstavovala, čo sa asi deje s mŕtvolou.
Plánovala som deň stráviť s ostatnými v knižnici a sledovať Jelissu pri prehrabávaní sa v zakázaných knihách. Najstaršia sestra sa snažila porozumieť anjelskej mágii, aby nás odtiaľto mohla dostať. Márne by bolo brať jej nádej a pokúšať sa jej vysvetliť, že otca neporazí. Ako by aj mohla? On celé veky zhromažďoval moc, skúmal zakázanú temnotu a neustále sa zdokonaľoval. Zaujímali ho len dve veci – boj proti nekompletným a sila.
Dvere na knižnici sa rázne rozleteli. Jelisse vypadla z rúk ťažká kniha, ktorá s buchotom dopadla na zem. Oswin vyskočila zo zeme a v šoku si privolala krídla, hoci doteraz pokojne kreslila. Ewordie schmatol lampáš a zdvihol ho, akoby sa chcel brániť. Ja jediná som sa ani nepohla. Sedela som najbližšie k dverám a v rukách zvierala ošúchanú knihu. Ako to, že sa ostatní tak zľakli? Predsa mohli niečo podobné čakať. Napriek tomu ostali stáť, vyjavene hľadiac na otvorené dvere. Nikto sa neozval.
Pomaly som otočila hlavu. Aj mňa to prekvapilo. Vo dverách totiž nestál ako zvyčajne otec, ale matka. Pozerala sa priamo na mňa. Jej vlasy boli upravené, mala na sebe nové šaty a dokonca sa aj nalíčila. Pripomínala prízrak ženy, ktorú som si matne pamätala z detstva. „Dole vás čaká jedlo. Poďte, najeme sa spoločne,“ prehovorila chrapľavým, no prekvapivo miernym hlasom. Na okamih prestala hľadieť na mňa, kŕčovito sa usmiala a obrátila pohľad na ostatných.
Zdvihla som obočie a otvorila ústa, no nezmohla som sa na slovo. Mohla som pôsobiť ako ryba na suchu. Po tele mi prebehli zimomriavky. Nebola som si istá, či na to niečo povedať. Skutočne nás prišla pozvať na obed? To bolo nemysliteľné. Také slová som už roky nepočula. Musel to byť len ďalší pokus. Experiment.
Ako prvý sa pohol Ewordie. Matka zostala stáť pri dverách, uprene nás pozorujúc. Jej pohľad sledoval každý náš pomalý pohyb, akoby čakala, že sa niekto vzoprie alebo utečie.
Až príliš pokojne sme prešli do jedálne.
Čo to robí? Čo tu, dopekla, robím ja? Veď toto je divadlo, ktoré som prisahala, že už hrať nebudem. Ona sa predsa nezobudila. Do rána sa z nej nestala nová žena. Nenašla stratenú dušu, len na moment vypadla zo svojej roly. Možno sa na chvíľu vrátilo jej pôvodné ja, ale vedela som, že to nebude trvalé. Ako sa bude cítiť Oswin, keď matka opäť upadne do prázdnoty?
Zdvihla som pohľad a pozrela som sa naproti stola. Jelissa na matku hľadela rovnako ako ja, len s väčšou nenávisťou. Kútikom oka sme obe pozreli na Oswin a Ewordia. Tí sa, prekvapivo, usmievali. Nechali sa strhnúť vlnou falošnosti, nechali sa oklamať. Neuvedomovali si, že čoskoro sa všetko vráti do starých koľají. Alebo si to nechceli pripustiť?
Dostaneme ich odtiaľto. Jelissa neprehovorila nahlas, len pohybovala perami. Jej slová som ľahko prečítala, pretože som myslela na to isté. Po pravom líci mi stiekla slza. Rýchlo som ju utrela, aby si ju nik nevšimol. Ona si ju však všimla. Moja najstaršia sestra – najsilnejšia z nás, ktorá nás milovala viac než vlastný život.
Utečieme. Urobila to znova. Strnula som, pretože mi došlo, čo tým myslí. Dostaneme ich z tejto prekliatej jedálne, ale ujdeme aj z domu. Nemala som tušenie, ako to plánuje, a možno to nevedela ani ona, ale bolo jasné, že tu už nemôžeme zostať. Zašlo to priďaleko.
Matka sa vrátila s obrovskou striebornou táckou. Kedysi určite slúžila na podávanie jedla, no ja som ju ešte nikdy predtým nevidela. Kde ju celý ten čas ukrývala? Položila ju doprostred stola a mne mohli vypadnúť oči. Na tácke ležalo upečené kura s bylinkami. Vedľa neho sa vynímali zemiaky a šalátová obloha. Zemiaky a šalát sme poznali, ale mäso? Takéto nie.
V tej chvíli mi prestalo záležať na tom, či náhodou nie je otrávené. Náhle som sa cítila, akoby som nejedla celú večnosť. Hypnotizovala som veľkú porciu mäsa a mala som nutkanie všetkých odignorovať a zjesť ho sama.
Jediná, ktorá sa nehrnula jesť, bola Jelissa. Naopak, Oswin bola najpriebojnejšia. Kľakla si na stoličku, zaprela sa rukami o stôl a naklonila sa ku kuraťu. Vôňa jedla bola omamná – najmä po dni, keď som cítila len zápach rozkladajúceho sa tela. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
Pohľad mi skĺzol na Jelissine ruky. Nekontrolovateľne sa triasli a ona to nedokázala zastaviť. Ten pohľad ma desil. Náhle som mala problém dýchať. Akoby som cítila cudzí predmet, tlačiaci ma v pľúcach, ktorý mi bránil nadýchnuť sa. Musela som si pripomínať, aby som sa ovládala a neskolabovala. Teraz na to nebol čas.
Matka sa natiahla, aby Oswin nabrala mäso. Skôr ako som stihla zasiahnuť, Jelissa sa náhle postavila a rázne mávla rukou. Anjelská mágia preletela miestnosťou, zasiahla tanier a vyrazila ho matke z ruky. S obrovským buchotom dopadol na zem, kde sa rozbil. Jedna porcia skončila na špinavom koberci.
„Nedotýkaj sa jej!“ osopila sa na ňu Jelissa. „Nebudeš ju tráviť týmito brečkami! Ty nevieš variť!“ pokračovala, pričom obe ruky nechala zdvihnuté, pripravená vyčarovať štít alebo sa brániť.
„Jelissa,“ vyslovila matka. Privrela oči a z tváre jej zmizol úsmev.
„Choďte hore!“ Jelissa neodvracala pohľad. Ani nežmurkla. Vedela, že stojí pred silným protivníkom.
Nikto sa však nepohol. Ani jeden z nás sa nepostavil a nepočúvol. Ja som vedela jediné – nedostane ma odtiaľto. Zostanem pri nej, budem jej oporou, ale oni dvaja museli odísť.
„Nepočuli ste ma?!“ zvrieskla Jelissa a jej pohľad sa zameral hlavne na Oswin.
Najmladšia sestra chcela počúvnuť.
„Nemôžem vstať!“ ozval sa vystrašený Ewordie.
Oswin sa začala tiež hýbať na stoličke, no rovnako sa nedokázala postaviť.
Aj ja som to skúsila. Akoby nás však niečo prilepilo k miestam. Zaprela som sa rukami o stôl, použila som všetku silu, no nepohla som sa.
Pri dverách zaznel tichý smiech.
„Prepáčte, že meškám!“ Otec nás sledoval a neprestával sa smiať.
Vstúpil do miestnosti, pobozkal matku, ktorá sa ešte stále nepohla, a usadil sa na voľnú stoličku.
Paralyzoval nás mágiou.
„Vidím, že sa tu stala menšia nehoda, no to nevadí. Drahá, sadni si. Ja to vybavím.“
Matka ho okamžite poslúchla. Až neprirodzene pomaly prešla na svoje miesto a sadla si.
Môj otec síce ešte nezvládol ovládať ukradnutú temnotu, ale v manipulácii myslí bol výnimočný. Dokázal nás prinútiť vykonať malé, no presne vypočítané pokyny.
Moje srdce divoko bilo, akoby chcelo vyskočiť z hrude. Dlane sa mi potili a cítila som závrat. Tlak, ktorý vyvolávala jeho prítomnosť a mágia, bol neznesiteľný. Nebola som len paralyzovaná jeho kúzlom, ale aj neodvratným a pohlcujúcim strachom. Vedela som, že toto neskončí dobre.
Nik z nás nedokázal prehovoriť.
Otec pohol pravou rukou a spadnutý tanier mu mágiou vletel do dlane. Ladne ho uchopil. Ďalším pohybom zdvihol jedlo zo zeme a nechal ho vrátiť späť.
Pocítila som silnú mágiu. Na tom jedle spočívalo zahaľujúce kúzlo. Také, aké som vedela vytvoriť už ako malé dievča. Bolo to síce užitočné kúzlo, no jakživ by mi nenapadlo použiť ho v prípade jedla. Možno vyzeralo lákavo, avšak všetko to bola len ilúzia. Jedlo ostalo rovnaké, akurát zahalené.
Otec poslal tanier priamo k Jelisse.
Ak by pohľad dokázal zabíjať, bol by na mieste mŕtvy. Jelissa naňho hľadela s nenávisťou, ktorú nedokázala skryť ani mágia.
„Dobrú chuť,“ povedal chladne a pokynul jej, aby jedla.
Nie! Chcela som zakričať, aby sa toho nedotýkala. No nemohla som. Bola som príliš slabá.
Jelissa s ním bojovala zo všetkých síl. Pot jej stekal po tvári, žily na čele jej vystúpili a sánku mala pevne zovretú. No ani to nestačilo. Napokon ju magickým nátlakom donútil zdvihnúť vidličku a zapichnúť ju do mäsa.
Keď si prvý kúsok kuraťa vkladala do úst, zatvorila som oči. Inak by som sa povracala.
Sestre sa po lícach skotúľali slzy. V miestnosti zavládlo hrozivé ticho, v ktorom sme všetci jasne počuli, ako nahlas prehltla.
Lenže to nebolo všetko. Donútil ju znovu zdvihnúť vidličku a pokračovať. Jedlo musela dojesť.
Až keď nabrala posledný kúsok a vložila si ho do úst, jeho mágia nás konečne prestala zväzovať.
Ewordie okamžite spadol pod stôl a tresol si hlavu o stoličku, ktorá s rachotom dopadla na zem.
Nikto iný už nemusel jesť.
„Drahá, ďakujeme ti za jedlo. Bolo to výborné!“ Otec sa postavil, opäť pobozkal matku a s mimoriádne dobrou náladou a širokým úsmevom ako prvý opustil miestnosť. Matka sa o chvíľu pridala.
Jelissu naplo.
Nikto z nás sa neodvážil zrušiť zahaľujúce kúzlo. Rozhodne nie pred ňou, keďže bola jediná, ktorá bola donútená jesť.
Ledva sa postavila. Hľadela na kura, rukou mierne trhla, no zastavila som ju.
„Nerob to!“ nakázala som jej pevne.
„Zabijeme ich! Zabijeme, Losie. Sľúb mi, že ich zabijeme!“ šepkala mi zničeným hlasom do ucha.
„Samozrejme,“ odvetila som. Uchopila som ju za ruku a ťahala na druhé poschodie.
* * *
Jelissa celú noc zvracala. Snažila som sa jej byť oporou. Pre ňu som vymýšľala rôzne scenáre, ako sa zbavíme našich rodičov. Boli to, samozrejme, nereálne plány, no aspoň som jej takto dodávala nádej.
Skoro ráno som sa obliekla, skontrolovala som, či dýcha, a ako prvá som zišla na prízemie.
Musela som vidieť to jedlo. Zahaľujúce kúzlo už určite pominulo.
Prízemie neskutočne smrdelo.
Pomaličky som sa odhodlávala priblížiť k stolu. Najskôr som ho sledovala z diaľky a už len môj zrak mi stačil na to, aby som si uvedomila, že včerajší obed bol hotová katastrofa. Ba priam nočná mora, na ktorú som nemala žalúdok. Smrad nepochádzal len z mŕtvoly, ale aj zo stola. Konečne som mohla vidieť, čo nám matka naozaj naservírovala.
Bez magických úprav zostala len odporná realita. Zo zvláštneho tmavosivého mäsa vyliezali biele červy.
Obrátil sa mi žalúdok a naplo ma. Musela som pevne zovrieť päste, aby som sa nevydávila rovno na koberec. Do očí sa mi nahrnuli slzy a nohy sa mi roztriasli.
Aj tak som vykročila smerom k stolu. Robila som to pre Jelissu. Nemohla som to tam len tak nechať. Nemohla to vidieť.
Utrela som si slzy do rukáva šiat a postavila som sa pred obrovský krb. Nahádzala som do neho drevo, papier a seno. Jediným lusknutím prstov som vytvorila iskru, ktorú som vrhla na tú kopu. Plamene vzplanuli tak rýchlo, že som musela cúvnuť, aby som sa sama nepodpálila. Zrejme som to s mágiou trochu prehnala.
Zo stola som vzala servírovací podnos. Keď som si ho konečne lepšie prezrela, všimla som si, aký bol v skutočnosti hrdzavý a nepoužiteľný. Bol snáď vhodnejší pre odpadky než na jedlo. Červy, ktoré z neho vyliezali, mi takmer prešli po rukách. Príloha? Ani netuším, čo to bolo za mazľavú vec. Vyzeralo to, akoby niekto vytiahol odpadky z koša, zalial ich vodou a dal variť.
Skôr než ma mohol niekto vidieť, rýchlo som podnos prevrátila a celé jedlo vyklopila do ohňa. Zapraskalo to a zopár iskier vystrelilo na koberec, no moja mágia zabezpečila, aby po tej ohavnosti nezostala ani stopa.
Zhlboka som sa nadýchla a utrela som si ústa. Nemohli sme tu zostať. Mohli nás kedykoľvek otráviť alebo ubiť. Nádej, že sa to tu niekedy zlepší, už neexistovala.
Nikto nám nepríde pomôcť. Nikto si na nás ani len nespomenie. Nevedia, že existujeme. Kto potrestá otca, keď sa mu napokon až príliš pošmykne ruka? Nakoniec aj naše telá zostanú hniť v hlavnej sieni.
„Pokochala si sa, Losiela?“ ozval sa otcov hlas. Netušila som, odkiaľ prichádza. Rýchlo som sa otočila okolo vlastnej osi, no nikde som ho nevidela. Akoby sa schovával v tieňoch a bavil sa na mojom zúfalstve. Márne som sa snažila preniknúť pohľadom do temných zákutí – v tomto prekliatom dome ich bolo tak veľa, že preveriť každé z nich bolo nemožné. On tu žil omnoho dlhšie než ja, a práve preto mal všetky výhody na svojej strane.
„Zbav sa aj tej druhej smradľavej veci,“ zaznelo spoza závesu po mojej ľavej ruke. Hlas však netrval dostatočne dlho, aby som si bola istá, že sa naozaj skrýva tam.
„Tak na to teda zabudni!“ vyhŕkla som. Bolo ľahké byť odvážna, keď som mu nemusela čeliť tvárou v tvár.
Za chrbtom sa ozval pomalý potlesk, nasledovaný trhavým, desivým smiechom. Rýchlo som sa zvrtla, pričom som sa oprela o stenu, aby som nestratila rovnováhu. Pri nohe mi ležal kutáč. Stačilo by, aby sa otec pohol, a mohla by som ho schmatnúť.
Zrazu stál na najviac osvetlenom mieste. Svetlo z otvorených dverí a okien osvetľovalo jeho postavu. Mal na sebe plášť, na nohách zablatené topánky a jeho vlasy boli rozcuchané. Ten šibalský úsmev, ktorý zdobil jeho stále mladú tvár, mi spôsoboval nefalšovaný des. Strach sa mi zarezával do srdca ako ostré čepele. Paralyzoval ma.
Na okamih som si pomyslela, že otec dokáže čítať moje myšlienky. Vie o tom, že plánujem útek. Vie, že chcem zobrať so sebou aj súrodencov.
„Zbav sa ho, inak si pôjdeme spoločne zalietať! Ty vieš, že len jeden z nás by sa vrátil domov. Nechci, aby za tebou súrodenci plakali,“ vyhrážal sa mi a pritom sa pochechtával.
Bol by toho schopný. Už viackrát ma vzal na svoje drastické výlety, ktoré pre mňa vždy skončili katastrofálne. Vždy som mala namále. Raz ma pustil z obrovskej výšky a chladnokrvne sledoval, ako bezmocne padám na zem.
Dala by som čokoľvek – aj celú svoju dušu. Spravila by som hocičo, čo by si odo mňa vyžiadal samotný diabol. Obetovala by som vlastný život, prijala muky v ohni a zmierila sa s každým trestom, ktorý by mi pripravil Najvyšší anjel.
Len keby padol na zem mŕtvy a bezmocný. Keby som k nemu mohla pristúpiť, skríknuť, že som nad ním vyhrala, a vedieť, že už neublíži ani mne, ani im.
Počítala som si nádychy a nepohla som sa z miesta. Náhle som zatúžila po kompromise. Ak už nemôžem docieliť jeho smrť, nech ho aspoň vyššia sila prinúti odísť. Túžila som po samote. Nemala som v pláne priblížiť sa k nemu, pokiaľ tam bude stáť a posmievať sa mi. Takú odvahu som nemala.
Zdalo sa, že samotný božský anjel Prophetam sa nado mnou zmiloval. Otec sa naposledy uškrnul, napravil si plášť a otočil sa mi chrbtom. Začal si pospevovať akúsi pieseň. Slová mi boli neznáme, no bola som za ne vďačná. Vďaka melódii som mohla pozorne načúvať a čakať, kým bude bezpečné pohnúť sa a zaujať jeho miesto v sieni.
Neopovážila som sa ho neposlúchnuť. Nakázal mi odpratať mŕtvolu a cena za neposlušnosť by bola privysoká. Už raz ma donútil ležať na nej a neplánovala som to zažiť znova.
Smrad bol neznesiteľný.
Kiežby som tu hnila ja, pomyslela som si.
V knihách, ktoré som čítala, sa písalo, že život je posvätný a nenahraditeľný. Mali by sme si ho vážiť. Že raz príde moment, keď sa všetko zlepší a budeme sa radovať. No ja som nemala pocit, že žijem. Nie... skôr by som to nazvala živorením. Občas je smrť vykúpením.