Od mojich narodenín ubehlo už niekoľko dní.
Nespokojne som sa prechádzal po komnate, oblečený len v hodvábnych nohaviciach. Polonahý som krúžil miestnosťou a rázne som krútil hlavou. Ignoroval som veľkú posteľ v čiernych odtieňoch aj pohodlnú pohovku smerujúcu k balkónu, odkiaľ bol dokonalý výhľad na nočnú oblohu plnú žiarivých hviezd.
Mal by som spať. Slnko už dávno zapadlo a naplno sa rozhostila noc. Posledné mesiace som však nezažmúril oka ani jedinú noc. Fungoval som nepretržite a začínalo sa to prejavovať na mojom duševnom stave. Moja myseľ bola nepokojná, neustále blúdila a žobrala o oddych.
Nedokázal som umlčať ten vír myšlienok. Stále som očakával katastrofu.
Nesúhlasil som s otcovým rozkazom. Chcel, aby som nerobil nič, nešpinil si ruky a hral sa na nestranného pozorovateľa. To však pre mňa bolo nemožné. Nedokázal som odpočívať. Len predstava, že si ľahnem a budem pasívne čakať, kým sa všetko rozpadne a zavládne chaos, ma unavovala viac než samotná práca.
Bol som zvyknutý riešiť problémy okamžite. Už pri ich zárodku som pátral po tých bláznoch, ktorí si trúfli porušiť pravidlá alebo vôbec uvažovali o zosadení otca z trónu.
Prešiel som k portrétu otca, ktorý odjakživa visel na stene. Zahľadel som sa na jeho dokonalú tvár.
Môj problém spočíval v tom, že som nemohol obísť vládcu. To nebolo možné. Nemal som dovolené plánovať poza jeho chrbát a konať. Keby sa o tom dozvedel, mohlo by to ohroziť môj nárok na trón. Darlek by využil akúkoľvek príležitosť, aby ma nahradil.
„Nechybovať!“ Prikazoval som si zostať na mieste a čakať.
Svetlé proroctvo bolo falošné... aspoň o jednu starosť menej. No tí, ktorí kujú pikle poza náš chrbát, boli veľmi reálni. Naďalej verbovali anjelov, ktorých som mohol ochrániť od záhuby.
Odvrátil som pohľad od portrétu a upriamil ho na svoj odraz v zrkadle. Môj vzhľad bol nadpozemský, hodný korunného princa. Avšak oči prezrádzali niečo iné – vyčerpanie, ktoré by neodohnal ani tisícročný spánok.
Už dávno som si uvedomil krutú pravdu – nedokážem vydržať sám so sebou. Každá sekunda osamote v týchto komnatách bola neznesiteľná. Stačilo sa zamyslieť nad svojím životom a pocítil som ostré bodnutie na hrudi.
Zradcovi som neklamal – nemal som nič, na čom by mi záležalo. Môj život sa točil len okolo mňa. Všetko ostatné bolo ľahko nahraditeľné. Táto komnata? Mohol som mať tisíc podobných. Rodina? Ledva by som si všimol, keby zmizla. Priatelia? Boli to len sluhovia, ktorých som menil bez váhania. A veci? Akékoľvek poklady sveta pre mňa nemali hodnotu. Jediné, čo ma skutočne zaujímalo, bolo udržať si trón a postarať sa, aby ma nikto neprekonal.
Stál som na balkóne a dýchal studený vzduch, keď som na oblohe zbadal známeho anjela. Rýchlo sa blížil v ťažkom brnení a už z diaľky naznačoval, že žiada povolenie na pristátie. Prikývol som a mávnutím ho zavolal bližšie.
Muž s dlhými šedými krídlami sa prudko zniesol na balkón. Jeho zjazvená tvár mi bola dôverne známa – často som ju sám využíval. Rozcuchané hnedé vlasy mu po lete mastno priliehali k tvári a neupravené strnisko prezrádzalo, že nemal čas ani sa umyť.
„Nate, dúfam, že si mi doniesol niečo zaujímavé!“ oslovil som ho, keď zmizli jeho krídla. Hlboko sa uklonil, ruky spojil pred hruďou na znak úcty.
„Vstaň!“ rozkázal som, a on ma okamžite poslúchol. Narovnal sa do plnej výšky a odrazu bol o hlavu vyšší než ja.
Ak som mal niekedy pravú ruku, bol to práve Nate. On jediný mal prístup do mojich komnát a poznal moje tajomstvá. Velil mojej garde špiónov a vedel všetko, čo som vedel ja. Bol mužom, ktorému by som zveril vlastný život.
Azda som sa mýlil. Ak v mojom živote existoval niekto, kto nebol nahraditeľný, bol to práve on.
„Môj princ, prišiel som vás informovať...“ začal, no mávnutím ruky som ho umlčal.
„Poď dnu!“ Prvý som vošiel do komnaty a Nate ma nasledoval. Jeho unavená tvár prezrádzala, že má za sebou dlhý deň. Ukázal som na pohovku, aby si sadol.
„Som samé ucho,“ vyzval som ho pokračovať.
„O čom chcete počuť najskôr? O vašom bratovi alebo o Terravorne?“
„Brat,“ rozhodol som bez váhania. Terravorn mohol počkať... Darlek nie.
„Ako ste prikázali, stále ho sledujeme. Opakuje rovnaký scenár. Jeho špióni sa nepretržite pohybujú medzi svetmi. Každý týždeň sa striedajú. Vždy zmizne skupinka štyroch mužov, ktorá sa vráti v nedeľu podvečer a hlási sa priamo princovi.“
Zatiaľ nič nové.
„Podarilo sa vám k nemu preniknúť?“ spýtal som sa.
Nate pokrútil hlavou.
„Pár našich mužov sa dostalo bližšie, ale ani jeden si nezískal jeho dôveru natoľko, aby bol vyslaný. To, čo robia jeho muži, musí byť mimoriadne dôležité. Posiela iba tých, čo sú po jeho boku už viac ako tristo rokov. Nikto iný nemá prístup k informáciám.“
Načo Darlek posiela verných mužov do cudzích svetov?
„Pokračujte v pokusoch,“ prikázal som.
„Samozrejme.“
„Je však isté, že jeho muži zatiaľ neboli úspešní. Možno sa vracajú s prázdnymi rukami,“ nahlas som uvažoval. Neustále striedanie a vysielanie malej skupiny mi naznačovalo, že skôr niečo hľadá, než buduje.
„Nepoznáme jeho zámer, ale mali by sme sa pripraviť,“ povedal Nate a pohodlne sa oprel.
„Máš pravdu,“ uznal som. „Je čas bračekovi pripomenúť, že vždy bude ten druhý. Aj keby niečo získal, vezmem mu to. Bude žiť len vďaka mojej milosti.“
Nate, akoby čítal moje myšlienky, sa priamo spýtal:
„Ktorá?“
Páčilo sa mi, ako ľahko ma chápal. Nemusel som nič vysloviť, a predsa presne vedel, čo mám na mysli.
A predsa som si pomyslel – raz, možno raz, budem musieť Natea zabiť.
Nie dnes.
Zamyslel som sa. Má to byť prvá? Alebo radšej niekde zo stredu? Hm... najlepšie by bolo...
„Posledná!“ rozhodol som po chvíľke váhania.
Nate prikývol.
„Pripravíte sa na jeho reakciu?“
„Samozrejme. To nechaj na mňa. Postarajte sa o poslednú milenku a mne prenechajte brata.“
Takto sa to robilo – problémy som likvidoval ešte predtým, než mohli narásť. Darlek bol naivný, ak si myslel, že akýkoľvek poklad, ktorý nájde, by ma mohol zastaviť.
„Čo Terravorn? Máme niečo nové?“ spýtal som sa.
„Nie veľa,“ odvetil Nate, no prikývol. „Sú opatrní. Po tom, čo sme odhalili jedného z ich takzvaných kráľov a vy ste sa ho zbavili, si dávajú pozor, koho si pustia medzi seba. V posledných dňoch dokonca pozastavili lov na anjelov bez krídel. Zvyčajne ani nevychádzajú z domov. Akoby čakali na náš krok.“
„Obete?“
„Žiadne nové sme nenašli,“ pokrútil hlavou Nate. „Preveril som toho muža, ktorého natrel mŕtvy zradca. Edward Dalenau. Relatívne mladý, má asi päťdesiat rokov a celý život bol členom Terravornu. Miestni ho prezývajú vedec – vraj vždy bol čudák, ktorý sa zdržiaval na svojom panstve. To je obklopené Tichým lesom a chránené silným magickým štítom. Nepôsobí však ako niekto s významnou mocou. Vyzerá skôr ako samotársky experimentátor.“
„Zradca tvrdil, že sa pokúša ovládať temnotu. To pre nás nie je neškodné,“ namietol som.
„V jeho okolí však nie je žiadna stopa, ktorá by naznačovala pokrok. Dal som si na preverení záležať. Nezistil som nič, čoho by sme sa mali obávať.“
Zamračil som sa. Len samotné pokusy ovládať niečo, čo bolo určené výlučne kráľovským, predstavovali závažný zločin trestaný smrťou. Naša sila bola odlišná od bežnej mágie. Zanechávala za sebou stopy, ktoré sa dali znova použiť. V nesprávnych rukách dokázala spôsobiť katastrofu.
„Ak sa mu to nepodarilo doteraz, zrejme sa mu to už nepodarí,“ pokračoval Nate. „Podobné pokusy vždy zanechajú následky. Ak naďalej skúša ovládnuť temnotu, musel už dávno prísť o rozum.“
V tom mal pravdu. Tí, ktorí túžili získať zakázanú moc, často skončili ako bábky. Ak Dalenau naozaj pokračoval napriek neúspechom, musel byť len tieňom muža, ktorým kedysi býval.
„Čiže tvrdíš, že je neškodný a nemá zmysel mrhať naňho čas,“ uzavrel som.
„Som o tom pevne presvedčený, môj princ. Nemá zmysel ničiť niekoho, kto sa už ničí sám. Musíme sa zamerať na múdrejších protivníkov.“
Napriek jeho logike som na to nedokázal prestať myslieť. Nate sa chcel posunúť ďalej, ale ja som ešte nebol pripravený. „Dalenau... malo by mi to niečo hovoriť? Hovoríš, že vlastní panstvo?“ spýtal som sa.
Natea neprekvapilo, že som dôsledný. Bez zaváhania pokračoval:
„Jeho sídlo je tak odľahlé, že tam naši muži bežne nehliadkujú. Spadá pod kontrolu vášho brata. Rodina Dalenau už celé stáročia slúži Terravornu. Sídlo vlastnia viac ako päťsto rokov, pričom sa neustále dedí z generácie na generáciu.“
Mali sídlo, ale nepatrili k šľachte – šľachtické rody boli mimoriadne zriedkavé.
„Má potomkov, ktorí by nám mohli robiť problémy? Otecko môže byť šialený, ale deti niekedy nie.“ Nebolo by to prvýkrát, čo by mi starosti narobili skôr deti než rodič. Mladí si často mylne mysleli, že sú neporaziteľní a schopní zvrhnúť našu vládu. Ak niečo predával ďalej niekomu schopnejšiemu, mohlo by to predstavovať hrozbu.
„Čo sa týka jeho rodiny, neexistujú záznamy, že by mal deti. Ak nejaké má, musia byť dôkladne ukryté. Je však ženatý, takže možnosť potomkov existuje.“
„Čo jeho žena?“
„Nikto ju už roky nevidel. Môže byť mŕtva. Keď sa pred rokmi ukázala na zhromaždení svojho územia, nevyzerala dobre. Už vtedy ju považovali za čudáčku. Nikomu nechýba a nikto ju nehľadá.“
„Nebudem kvôli nemu vysielať špehov. Pokiaľ bude Dalenau držať jazyk za zubami a nepriláka pozornosť, necháme ho na pokoji.“
Nate súhlasne prikývol.
„Nestojí za vašu pozornosť, môj princ. Ak by sa niekedy stal problémom, osobne sa o to postarám, ale myslím, že to nebude potrebné.“
„Nejaké ďalšie novinky?“
Nate pokrútil hlavou. Všimol si však môj mierne sklamaný výraz a rýchlo dodal: „Môžete sa na nás spoľahnúť. Nič nám neunikne. Ak sa niečo stane, budete prvý, kto sa to dozvie.“
„Dobre, pokračujte v práci. Teraz si choď oddýchnuť, zaslúžiš si to.“
„Vy tiež, môj princ,“ odvetil, postavil sa a znovu sa hlboko poklonil. „Ak by ste niečo potrebovali, zavolajte ma. Budem hneď pri vás.“ Bez ďalších slov odišiel z miestnosti a nechal ma ponoreného do vlastných myšlienok.
Zostal som sám a pozrel som sa na posteľ. Pôsobila útulne, takmer príťažlivo… Nezmysel! Bol to len kus nábytku. Prečo ma teda v hĺbke duše desila samotná predstava ľahnúť si?
Nebál som sa lôžka, ale toho, že by som mal zavrieť oči, ponoriť sa do nevedomia a stať sa zraniteľným.
Čo ak by sa niečo pokazilo, zatiaľ čo by som spal?
Tak ako mnoho predošlých nocí, ani túto som nezavrel oči. A ani počas nasledujúcich siedmich nocí som sa stále nedokázal prinútiť oddýchnuť si.
* * *
Tak veľmi som chcel spať. Zjedol som výdatnú večeru, porozprával sa s otcovými radcami, prešiel sa po hrade a pozdravil poddaných. Cítil som, ako ma premáha únava, a pri návrate do komnaty som ledva udržiaval oči otvorené.
Všetko bolo v poriadku. Nate mal veci pod kontrolou, Darlek sa držal v úzadí, otec nerozdával nové rozkazy a konečne som sa mohol voľne pohybovať po Noxalore bez akýchkoľvek prekážok. Dokonca som strávil príjemné ráno so sestrou. Už dávno som nebol taký spokojný.
Otvoril som dvere svojej komnaty a za sebou ich dôkladne zavrel. Len čo som zostal medzi štyrmi stenami, zhrbil som sa a dovolil si privrieť oči. Moje telo sa konečne uvoľnilo. Mierne som oslabil svoju kontrolu nad mocou a izba sa ponorila do tmy.
Oblečenie som zhodil na zem. Nahý som prešiel k posteli a spod vankúša vytiahol čierne pyžamo, ktoré mi slúžky vždy starostlivo pripravili, aj keď som ho zriedka nosil. Zacítil som vôňu byliniek.
Ľahol som si do postele a vnímal pokoj. V izbe bolo teplo, no vonku zúrila búrka. Mávnutím ruky som otvoril balkónové dvere, aby do miestnosti prenikol svieži chladný vzduch. Neposlušný vietor rozvlnil záclony a zhodil ľahkú plachtu, pod ktorou som ukrýval dar od Darleka.
Pozrel som sa na zrkadlo. Zrkadlila sa v ňom síce dosť stará, ale aspoň čistá izba.
Nikto tam však nebol. Ryšavé dievča s modrinou na tvári, ktoré som v ňom predtým videl, zmizlo.
Rýchlo som sa posadil, spustil nohy na studenú podlahu a postavil sa. Prešiel som k zrkadlu, aby som si ho lepšie prezrel. Možno sa ukrývalo v kúte?
Nie.
Myslel som si, že zrkadlo mi ju ukáže vždy, keď si to zažiadam. Ani mi nenapadlo, že môže odrážať iba prázdnu izbu.
Tentoraz sa zmenilo len pár detailov. Posteľ bola rozhádzaná, na stoličke visela košeľa a na podlahe ležali porozhadzované topánky. Všetko naznačovalo, že bola náhle vyrušená zo spánku a niekam rýchlo odišla.
Nahnevalo ma to. Chcel som ju vidieť! Prečo mi to hlúpe zrkadlo neukázalo, čo som chcel? Zbytočná haraburda, ktorá si zaslúži skončiť v troskách! Mám rád nenahraditeľné poklady, nie pokazené veci bez hodnoty!
Nadával som, no odraz zostával rovnaký. Posteľ som okamžite vypustil z hlavy. Zrazu som už nebol unavený, všetka ospalosť bola preč. Roztriasol som sa od hnevu.
Kde si, dočerta?! Také mladé dievča by už malo dávno spať! Na rozdiel odo mňa ty musíš spať každý deň, hlupaňa!
Z pokojného večera nezostalo vôbec nič. Bol som taký hlúpy, že som si myslel, že je všetko v poriadku? Svet by sa bezo mňa zastavil a všetci by skapali! Ak zavriem oči, zobudím sa do totálnej pohromy!
Odvrátil som sa od zrkadla, vyrazil som k dverám a prudko ich roztvoril. Takmer som ich vytrhol z pántov, keď som zvrieskol:
„Okamžite mi doneste čaj na upokojenie!“
Dvere som za sebou zabuchol a znova pozrel na zrkadlo. Dievčina tam stále nebola.
Rýchlymi krokmi som zamieril na balkón. Nočná obloha bola temná, plná mračien, ktoré občas osvetľovali blesky. Dole som videl niekoľko mužov na hliadke, ktorí napriek príšernému počasiu neprestávali strážiť hrad.
Mám zavolať Natea? Nie, ten by mi aj tak nepomohol. Haraburda zostane haraburdou.
O chvíľu sa vrátila slúžka s podnosom, na ktorom bol čajník a šálka. Položila ich na stolík a po mojom strohom povolení zmizla tak rýchlo, ako prišla.
Sadol som si pred zrkadlo, sám si nalial čaj a pomaly pil. Ale ani celá kanvica mi nepriniesla pokoj. Namiesto toho vo mne narástla ešte väčšia nespokojnosť. Ktorý idiot nazval toto upokojujúcim čajom?!
Počas celej noci som neprestával kontrolovať zrkadlo, no v jej izbe sa nič nepohlo. Ani len náznak, že by tam bola. Tma postupne ustupovala a na oblohe sa čoskoro malo zjaviť slnko.
Čo ak sa jej niečo stalo? Možno potrebovala moju pomoc! Bolo odo mňa nanajvýš hlúpe vôbec o tom uvažovať, ale ak by sa do úsvitu neobjavila, bol som odhodlaný ísť ju hľadať. Nemohol som riskovať. Ak bola pre mňa dôležitá, tak som potreboval zistiť prečo. Rozhodne som ju nemienil nechať zomrieť skôr, než mi poslúži.
Nemusel som.
Losiela sa vrátila o piatej ráno. Jej totálne ochabnuté telo sa objavilo v zrkadle. Čo sa jej za ten týždeň porobilo? Tvár mala oveľa viac dobitú – svietili na nej čerstvé modriny. Krívala a skuvíňala od bolesti. Oblečenie mala špinavé a vyzeralo to, že nemá silu ani si ho vyzliecť.
Kto sa opovážil prizabiť moju budúcu slúžku?! Mojím telom prešiel hnev a mágia v miestnosti vybuchla. Okná sa zatriasli, plamene v krbe vyskočili a sviečky prudko vzbĺkli. Na pár sekúnd som stratil kontrolu.
Skopla si z nôh topánky a unavene si ľahla do postele. Zavzlykala od bolesti, keď sa natiahla po macíka, ktorého pevne objala, a začala sa celá triasť. Chvenie prešlo do nekontrolovateľného trasu a nakoniec sa rozplakala.
Hnev, ktorý ma napĺňal, sa vyparil.
Nebolo mi prirodzené pozorovať urevané dievčiská. Žiadna predo mnou nesmela plakať.
Musela tak jačať? Otec by jej dal jednu po hlave a hneď by stíchla.
Prestala plakať a zrejme upadla do bezvedomia.
Moje srdce sa na chvíľu zastavilo. V tej chvíli som vedel jediné – nemohol som ju tam nechať!
Ak mi mala slúžiť, potreboval som ju v jednom celku.
Stačil jeden pohyb a z mojej ruky vyšľahla temnota, ktorá sa rýchlosťou svetla dostala z môjho kráľovstva do jej izby. Bez problémov ju našla a ja som v zrkadle videl, ako obalila celé jej telo a stiahla ju do svojho náručia.
Keď zmizla z jej izby, vstúpil som do priestoru, kam sa obyčajný anjel nemohol dostať.
Ocitol som sa v hĺbke vlastnej podstaty, na mieste, kde neexistovalo nič – len ja a moja moc.
Losiela bola prvá, koho som tam vzal. Dovolil som jej vidieť, kam až siaha moja sila.
Neexistovala tu gravitácia.
Zbadal som ju. Vznášala sa v diaľke, hlavu mala sklonenú, oči zatvorené a jej končatiny bezvládne viseli vedľa tela. Vedel som, že ešte nenabrala vedomie, čo bolo šťastie. Netušil som, ako by som jej vysvetlil, kde sa ocitla. Síce ja som tu videl perfektne, no ju by slepota tejto prázdnoty na smrť vydesila.
Mysľou mi prebehla trápna myšlienka: Čo ak sa preberie a bude sa báť tmy?
Skôr ako som sa zastavil, pohol som ľavou rukou a vyčaroval niekoľko modrých zábleskov, ktoré začali krúžiť okolo jej tela a osvetľovali aspoň kúsok priestoru.
Pomaly sa začala preberať a z hrdla jej unikol vzlyk.
Spomalil som jej tep a prikázal sile, aby ju znovu uspala. Poslúchla ma okamžite – Losiela prestala vzlykať a upadla do hlbokého spánku. Až vtedy som sa odvážil priblížiť a zblízka si ju prezrieť.
Najprv som len stál a skúmal jej črty. Bola až neprirodzene bledá. Jej telo bolo vychudnuté a zničené. Neodolal som nutkaniu a pohladkal som ju po líci. Očakával som, že bude studené, no jej koža bola horúca, takmer ma popálila. Moja moc zareagovala – akoby sama od seba. Jemné tiene ju začali hladkať po ryšavých vlasoch a skúmať ju. Postupovali od vlasov k jej telu a podávali mi správy.
Bola na tom zle.
Dotlčená, s troma zlomenými prstami, jedným rebrom, rozbitými kolenami a vyvrtnutým členkom.
Ako sa vôbec dostala po vlastných do izby?
Zvedavosť ma neopúšťala. Rozprával som sa s temnotou a pýtal sa jej, čo sa jej stalo. Našepkala mi, že Losiela veľakrát spadla z veľkej výšky.
Náhle ma zasiahla domnienka.
Chcel som si overiť, či mám pravdu. Rukou som vkĺzol pod jej tuniku a dotkol sa chrbta. Okamžite som pocítil tlak – dôkaz toho, že Losiela nedokázala privolať krídla. Buď sa to pokúšala naučiť sama, alebo ju niekto učil spôsobom tak drastickým, že ju zhadzoval z výšky, aby ju donútil konať.
Losiela, tá, ktorú som vraj potreboval, bola anjelom bez krídel. Zakázaný kult by ju zaživa stiahol z kože.
Znovu ma zachvátil hnev.
Mučili ju? Spomenul som si, ako predtým šepkala, že sa nedá zlomiť. Musel som vynaložiť veľa úsilia, aby som sa neprezradil a okamžite nešiel zistiť, kto jej to spravil. Ako by sa ten tyran zatváril, keby pred ním stál korunný princ a rozmliaždil mu ruky?
Položil som ruky na jej doráňané telo. Začal som ju pomaly liečiť – nie príliš dôkladne. Stovky rokov som neliečil obyčajného anjela. Nemal som na to dôvod – liečivú mágiu som nepotreboval, pretože som bol nezraniteľný.
Aj tak som jej zacelil zlomené kosti a pomohol s členkom. Modrín som sa však zámerne nedotkol. Čo by si pomyslela, keby bola zázračne uzdravená? Nechcel som, aby vedela, že som tam bol. Uzdravil som len to, čo jej spôsobovalo najväčšiu bolesť, ale stopy som nechal.
Pohladkal som ju po bledom líci. Vyzerala tak nezaujímavo, takmer nudne. Na chodbách som stretával stovky žien, ktoré jej boli podobné, a desiatky takých, ktorým by nesiahala ani po členky. Necítil som z nej žiadnu moc. Ako mohol byť pre mňa niekto taký bezvýznamný dôležitý?
Nahlas som si povzdychol a mával som rukou.
Až keď som sa presvedčil, že pre ňu už nemôžem spraviť nič viac a že nie je v ohrození, prepustil som ju z temnoty. Sám som sa stiahol späť a opäť som sa ocitol vo svojich komnatách pred zrkadlom.
Ležala tam presne ako predtým, no teraz bol jej dych pravidelný a telo sa jej nechvelo od bolesti.
Spala. Tak ľahko, akoby ju to nestálo žiadnu námahu. Pri pohľade na ňu by sa mohlo zdať, že spať je ľahké. Schovala sa v ríši snov, kam mne nebol vstup dovolený.
Zamračil som sa. Na chvíľu som na ňu žiarlil.
Preskúmal som jej izbu, snažil som sa nájsť niečo, čo by mi prezradilo viac. Nábytok som už poznal, no hľadal som detaily. Niečo, čo by mi napovedalo, kto vlastne je.
Po chvíli ma to prestalo baviť. Bola to len izba pubertálneho dievčaťa – nič výnimočné. Keď som sa však znova pozrel na ňu a trochu vyššie, všimol som si niečo zvláštne.
Na drevenom posteľnom ráme boli vyryté písmená.
Zväčša išlo o mená, ktoré mi nič nehovorili, no jedno slovo ma okamžite upútalo – Dalenau.
Prečo práve Dalenau?
V tom momente sa všetko, čo som si o nej doposiaľ myslel, zmenilo. Už to nebolo len dievča, ktoré by mi mohlo byť niekedy užitočné. Začal som ju brať ako hrozbu.
Losiela Dalenau.
Bola dcérou šialeného vedca, ktorý slúžil Terravornu?
Podľa jej zranení som si začal myslieť, že to mohla byť jeho dcéra. Vek sedel a aj to, že mala po tele zranenia, aké by jej normálny rodič nespôsobil. Ak však bola dcérou muža, ktorý vraždil nekompletných anjelov, musela mať božské šťastie, že ešte vôbec žila.
Okamžite som vedel, že sa musím porozprávať s Nateom.
Čo ak to celé bolo Darlekovo spiknutie? Možno nejaký úbohý pokus ohroziť ma?
Ničomu som nerozumel, ale istá časť vo mne kričala, že ju musím zabiť.
Ak o nej Darlek vedel, pre moje bezpečie nesmela zostať nažive.