Stála som v starej kamennej kúpeľni a studené dlaždice pod bosými nohami mi vysávali teplo z tela. Nedokázala som odvrátiť pohľad od zrkadla, ktoré mi ukazovalo tvár, takmer na nepoznanie znetvorenú. Modriny na lícach, rukách, po celom tele. Opuchnutá tvár, rozbité pery.
Moje prsty jemne prešli po fialovom mieste na líci, no bolesť, ktorú som očakávala, sa nedostavila. Necítila som nič. Takže sa mu to napokon podarilo? Zlomil moje telo tak, že ma opustila aj bolesť, ktorá ma doteraz držala pri živote? Už nebudem vedieť, kedy budem na pokraji smrti?
Ako dlho ešte? Ako dlho to dokážem znášať?
Otec ma pred pár dňami znovu prinútil pokúšať sa privolať krídla. Stál vedľa mňa s chladnou, nekompromisnou tvárou. Neprejavil ani náznak milosrdenstva, aj keď videl, ako zúfalo som sa snažila poslúchnuť jeho rozkaz. Túžila som celou svojou bytosťou po tom, aby sa objavili a ja som mohla odletieť na slobodu. Márne. Krídla, ktoré mali byť moje, sa vôbec neobjavili. Ani len náznak ich existencie.
V jeho očiach som videla narastajúci hnev, ktorý bol neznesiteľný. Veľmi dobre som vedela, čo bude nasledovať.
V mysli sa mi vynorila spomienka na tú bezbrannosť, ktorú som cítila, keď ma prudko schmatol za ruku a potiahol.
Spoločne sme vzlietli. Vietor mi hučal v ušiach, a kým som vôbec stihla začať prosiť, jeho ruky sa uvoľnili a ja som padala. V tom páde bolo všetko – strach, bezmocnosť, zúfalstvo. A potom prišiel náraz. Bolesť, akú nedokážem opísať, mi vyrazila dych a na chvíľu ma prinútila veriť, že som na onom svete.
V tej chvíli som ľutovala, že som nedopadla na hlavu a neroztrieštila si mozog.
On si však dával pozor. Vedel presne, z akej výšky ma zhadzovať, aby ma to nezabilo, a nechal ma padať znova a znova.
Odvrátila som pohľad od zrkadla.
Pustila som kohútik a tvár som si umyla ľadovou vodou.
Dvere do kúpeľne sa potichu otvorili.
Za mnou sa ozval tlmený zvuk a v odraze zrkadla som zbadala Jelissu. Bez slova ku mne podišla. Jej pohľad padol na môj hrudník, kde boli najvýraznejšie modriny. Jemne sa ma dotkla na rebrách. Očakávala som bolesť, no ani tentoraz neprišla. V mojom tele zavládlo mrazivé ticho. Akoby som bola prázdna.
„Musíme utiecť,“ povedala som ticho, takmer šeptom, akoby som hovorila do prázdnoty. Jelissa prikývla, no ja som dodala: „No najskôr to skúsim.“
Zažmurkala.
„Čo chceš skúsiť?“
V zrkadle som sa jej pozrela do očí, v ktorých sa zračil strach. Vedela som, že to, čo poviem, ju ešte viac vydesí. No už som bola rozhodnutá.
„Zabiť ho.“
Jej ruky skĺzli z môjho ramena a urobila krok dozadu, akoby moje slová boli jedom.
„To je veľmi zlý nápad,“ zašepkala.
Otočila som sa k nej čelom.
„Nikdy nás neprestane prenasledovať. Ak mám zomrieť, aspoň to skúsim. Ty vieš, že ja nebudem tá, ktorá sa odtiaľto dostane. To budeš ty, Oswin a Ewordie.“
„Losiela!“ napomenula ma.
Bola to však pravda. Jakživ by som niečo také nepovedala Oswin ani bratovi, ale pred ňou som nemusela klamať. Aj keby sa mi podarilo prekročiť hranice otcových pozemkov a dostať sa cez jeho štít, nemohla by som privolať krídla. Čakala by ma niekoľkodňová cesta Tichým lesom plným beštií, ktoré by ma roztrhali na kusy. Moje šance na prežitie boli nulové.
Nemalo zmysel pokúšať sa. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo získať im čas.
„Ani na okamih nesmieš váhať. Oswin a Ewordie budú na teba odkázaní. Ja som pripravená, Jeliss,“ povedala som pevným hlasom.
Videla som, ako sa jej zreničky rozšírili. Jelissa bola vždy tá, ktorá ma chránila, odhovárala od nebezpečenstva, no tentoraz vedela, že som rozhodnutá.
„Všetko bude v poriadku,“ ubezpečila som ju.
Zovrela päste a snažila sa nájsť slová, ktorými by ma zastavila. Žiadne však neprišli.
* * *
Bola to jedna z tých nocí, keď sa obloha ponorila do úplnej tmy a ani jediná hviezda ju neosvetľovala.
Stála som ukrytá v tieni starého stromu, sledovala hmlu vznášajúcu sa nad cestou a čakala na jeho návrat. Ruky sa mi jemne chveli, no nie od strachu. Chvenie bolo poháňané očakávaním. Adrenalín mi prúdil žilami ako jed, držal ma v strehu, ostril moje zmysly a pripravoval ma na to, čo malo prísť. Dýka v mojej ruke bola neprirodzene chladná.
Dnes v noci ho musím zabiť. Len tak získajú moji súrodenci vytúženú slobodu.
A potom ona... matka. Azda ani nezistí, keď ju zbavím utrpenia. Bola len prízrakom bez duše, tieňom, ktorý už dlho nepatril do tohto sveta. Nebude jej prekážať, ak ju odnesiem na druhý breh a doprajem jej pokoj.
Neváhaj, Losiela!
Vedela som, že ak sa mi to nepodarí, už takúto príležitosť nedostanem. Otec bol vždy opatrný. Bol tyran, ale zároveň inteligentný a prezieravý. Chránil sa pred nepriateľmi mocnými štítmi a každý pokus o útok tvrdo trestal.
Dnes som však verila, že jeho ostražitosť povolí. Mal predsa narodeniny. Ako po iné roky, aj tentoraz oslavoval s priateľmi dlho do noci.
V duchu som sa modlila, aby sa vrátil taký opitý ako vždy.
Neváhaj, Losiela!
Aj keby to malo byť to posledné, čo na tomto svete urobím, stiahnem ho so sebou do hrobu.
Otcovražda – najťažší zločin, ktorý sa nedal odčiniť. V očiach bohov bolo niečo také neodpustiteľné. Vedela som, že ma nečaká žiaden nebeský súd. Moja duša bude roztrhnutá a naveky stratená.
Lenže po všetkých rokoch týrania, po všetkých tých „experimentoch,“ ktorým ma podrobil, mi zostala jediná možnosť.
Spomienky sa mi v mysli vracali ako blesky – ostré a nevyhnutné. Neustále som si prehrávala tie najtemnejšie okamihy svojho detstva. Najviac som myslela na ten deň, keď som po prvý raz nedokázala privolať krídla. Bola som malé dievča, nepoznala som hrôzy sveta. Verila som, že rodičia sú tu na to, aby ma chránili. Žiadny zázrak však neprišiel. Nikto ho nezastavil. Moje slzy ho nezaujímali.
Ako jeho jediné dieťa, ktoré bolo bez krídel, som bola pre neho sklamaním. Bez milosti zasiahol. Mala som len sedem rokov, keď mi schmatol nohy a bez zaváhania ich zlomil.
„Keď nebudeš môcť chodiť, možno prestaneš byť lenivá a konečne si privoláš krídla,“ povedal.
On, dokonalý anjel, vedec, priekopník tajných umení a vysoko postavený člen Terravornu, nemohol mať dcéru, ktorá bola chybná. Bol presvedčený, že ma musí „opraviť.“
Ďalších desať rokov sa ma pokúšal naprávať.
Roky bolesti ma zmenili. Z letargie sa zrodila túžba po pomste. Život vo mne zahynul, no ostalo nutkanie uistiť sa, že nikomu inému už neublíži tak, ako ublížil mne.
Neváhaj, Losiela!
A zrazu som ho uvidela. Vynoril sa z hmly.
Srdce mi prudko bilo, no prinútila som sa zachovať pokoj.
Nemusela som sa ponáhľať. On ku mne aj tak dokráča.
„Čo tu robíš?“ ozval sa. Zastal, z vrecka vytiahol cigaru a mágiou ju zapálil. Ani sa neobťažoval na mňa pozrieť. Presne vedel, o ktorý strom sa opieram. Nemohla som sa pred ním skryť ani v tých najtmavších zákutiach.
„Čakala som na teba,“ odpovedala som ticho, no pevne. Navonok som sa nezachvela. „Nemyslíš si, že je načase, aby si skapal?“
Otočil sa ku mne, jeho oči sa v tme leskli. Boli chladné a ľahostajné, akoby som preňho nebola viac než len otravný hmyz. Nevidel vo mne protivníka.
„Nebodaj sa chceš osamostatniť? Čo by si si bez ocka počala, Losiela?“ zasmial sa neúprimne.
Neváhaj, Losiela!
Bez ďalšieho slova som sa ponorila do jeho mysle, presne ako som to nacvičovala s Jelissou.
Ocitla som sa obklopená jeho myšlienkami a spomienkami.
Nebolo to ako pri boji s mečom, kde môžem rátať údery a odrážať rany. Bolo to subtílnejšie, no o to desivejšie. V jeho mysli som narazila na prázdnotu, ktorá ma okamžite začala pohlcovať. Mocný štít ma takmer vytlačil z jeho podvedomia. Zubami-nechtami som sa držala posledného vlákna, ktoré ma u neho držalo, a bojovala o nadvládu. Vedomím som tlačila na to jeho.
Potom sa všetko zmenilo. Jeho odporné vedomie sa okolo mňa zavrelo. Ani som si to nevšimla a už sme neboli v jeho mysli, ale v mojej. Bol všade. Pred oči mi hádzal spomienky, v ktorých nikdy nebol, no teraz sa do nich vkladal. Menil moju minulosť, nútil ma veriť, že tam bol, keď som nakreslila prvý podarený obraz alebo v iných vzácnych chvíľach môjho života.
Znova som zatlačila na jeho vedomie. Tentoraz som do toho vložila takmer všetku svoju duchovnú moc. Bol to skôr výbuch zlosti ako premyslený útok. Vedela som, že som urobila chybu, no nezastavila som sa.
Prenikala som hlbšie do jeho mysle, do najtemnejších kútov jeho bytia. Snažila som sa nájsť jeho hlavné podvedomie. Ak by som ho našla, mohla by som ho ovládnuť a prinútiť urobiť to, po čom som túžila – podrezať si vlastné hrdlo.
A potom som to objavila.
„Hľadala si ma, Losiela?“ spýtal sa ma v mysli. Smial sa, jeho hlas prenikal do každého kúta mojej bytosti.
To sa ani v poslednej chvíli nebude báť?
Mala som ho predsa v hrsti. Dostala som sa tam, kde bol odkázaný na moju milosť – a tú som nemala. Zakričala som z plných pľúc:
„Vezmi si dýku a podrež si hrdlo!“
Šokovaná som sa strhla. Prečo som nepočula svoj vlastný hlas?! Znova som zakričala: „Podrež si hrdlo!“
Nič. Ticho. Po chvíli som znova začula len jeho smiech.
Mala som ho pod kontrolou. Vládla som jeho podvedomiu... prečo som mu teda nemohla rozkazovať?
Prudká sila ma odhodila.
Jeho podvedomie narazilo do môjho s takou intenzitou, akú som ešte nepocítila. Pády z výšky? Tie sa na to ani zďaleka nechytali. Bola to surová, nezastaviteľná energia, ktorá ma zmietla.
Moja myseľ bola trhaná na kúsky.
„Myslela si si, že ma porazíš?“ prenikal mi do vedomia jeho hlas.
Nemohla som odpovedať. Mohla som len počúvať.
„Vieš, že môj brat sa učil za duševného majstra? Matka bola na neho taká hrdá! Teda... bola, kým som ja svojím samoštúdiom neprekonal jeho schopnosti a neprinútil som ho utopiť sa v rodinnom bazéne. Škoda, že už v ňom nie je voda!“
Jeho smiech znel všade okolo mňa.
„Si silná, Losiela. S dlhým tréningom by sa z teba mohla stať majsterka. Ale zatiaľ... si len poškodené dieťa.“
„Jediný poškodený si tu ty!“ zašepkala som v duchu, no nedokázala som to povedať nahlas.
Jeho smiech neprestával.
„Ty si si naozaj myslela, že ma porazíš?“ zopakoval, tentoraz tichšie, takmer šeptom. Z jeho hlasu zmizlo pobavenie, zostala len chladná nenávisť.
Tentoraz sa už nebavil. Naplno si uvedomil, že aj keď nešikovne, predsa som sa ho pokúsila zabiť. „Si len slabý, poškodený anjel, pre ktorého v tomto svete nie je miesto. Obzvlášť nie v mojej rodine, a predsa som ti dovolil tak dlho dýchať a priživovať sa.“
Všetka nádej, ktorú som si držala, sa vyparila ako ranná hmla. Cítila som, ako moje srdce zviera ľadový chlad zúfalstva. Celé roky som sa pripravovala, cvičila s Jelissou a presviedčala samu seba, že ho dokážem zničiť.
„Nemysli si, že ti dovolím len tak ľahko zomrieť. Pravdupovediac, už dlho skúmam rozpad mysle a zatiaľ som nenašiel nikoho, na kom by som to mohol vyskúšať. Som nesmierne rád, že si sa dobrovoľne ponúkla, Losie.“
V tej chvíli som pocítila, ako ma pustil. Môj duch sa vrátil do tela s takou nárazovou silou, že som sa zapotácala a padla na kolená.
Dýka, ktorú som zvierala, mi vykĺzla z ruky a s kovovým rinčaním dopadla na tvrdú zem. Bola som zlomená.
Otec ku mne podišiel. Zastavil sa predo mnou a sklonil sa.
„Vstaň, Losiela. Mala by si ísť spať. Je už neskoro. Odpočívaj v pokoji, moja dcérka. Škoda, že si nepochopila, že som chcel pre teba len dobro.“
Zohol sa, zdvihol moju dýku, narovnal sa a pomaly sa pobral do domu. Nechal ma tam ležať na chladnej zemi a viac sa na mňa nepozrel.
Mala som byť mŕtva. S tým som počítala. Prečo teda ešte stále dýcham?
Pomaličky som sa pozviechala na nohy. Každý sval v tele protestoval, ale pohla som sa. Zdvihla som hlavu a pozrela na jeho okno, kde sa práve rozhoreli sviečky.
„Raz ťa zabijem,“ zašepkala som.