Bol som vyčerpaný. Dni sa zlievali do jedného, a tak som strácal prehľad o čase. Nate už tušil, že so mnou niečo nie je v poriadku.
„Môj princ, oddýchnite si. Ja to vybavím,“ naliehal na mňa, preberal moje povinnosti a posielal ma preč. Lenže môj problém nebol v neochote počúvnuť – jednoducho som to nedokázal. Moja myseľ bola nepokojná, hoci v komnate vládlo absolútne ticho.
Pospať si... aspoň na chvíľu, pomyslel som si, keď som si dlaňami prešiel po tvári a povzdychol si.
Zaujalo ma zrkadlo.
Niečo s ňou znovu nebolo v poriadku.
Losiela.
Vyzerala horšie, než som si pamätal. Bez ohľadu na to, koľko snahy som vynaložil, aby som ju ignoroval, nebolo možné prehliadať to, čo vidím.
Obklopila ma temnota. Jej chladný dotyk ma celého pohltil, kým som sa vydal do jej izby.
Vystúpil som z tieňov ukrytých v kútoch. Kroky, ktoré som spravil, sa rozplynuli v tme. Ticho som sa priblížil k miestu, kde bola. Pre ostatných som bol neviditeľný.
Losiela Dalenau mala pod očami väčšie kruhy než ja – čo som doteraz považoval za nemožné. Nespal som celé mesiace a moja anjelská mágia mlela z posledného. Moje sily sa obnovovali oddychom, ktorého som sa dobrovoľne vzdal, no ona bola iná. Anjeli v jej veku potrebovali spánok ako soľ.
Pristúpil som bližšie a pozorne si ju prezrel. Na jej tele neboli žiadne zranenia. Vyzerala dokonca lepšie než kedykoľvek predtým. Modriny, ktoré som jej nevyliečil, zmizli.
Čo je zlé, Losiela? Nemohla si spať?
Hlúposť! Spôsob, akým si podopierala tvár, ako občas nasilu vypleštila oči – robila to naschvál. Presne ako ja. Báli sme sa zaspať.
Ach, Losiela... aj na tebe spočíva ťarcha celej Noxalory?
Hlúpa puberťáčka, nerozumela potrebám vlastného tela. Chvalabohu, že som tu, aby som jej prikázal prestať hrať divadlo.
Práve keď som sa chystal preniknúť do jej mysle a donútiť ju ľahnúť si, z pravej strany sa ozvali kroky.
Do miestnosti vošlo ďalšie dievča. Ryšavé vlasy malo strapaté a v rukách zvieralo prikrývky. V poslednej sekunde som ustúpil, aby do mňa nenarazilo. Oprel som sa o stenu a nevrlo sledoval, ako prerušilo moje večerné plány.
No tak zmizni... inak budeš ľutovať, že si mi skrížila cestu.
„Musíš si ľahnúť!“ prikázala dievčina a dotkla sa Losielinho chrbta.
Losiela pokrútila hlavou a zdvihla ruku.
„Nemôžem spať,“ zašepkala ospalým hlasom, ktorý ma takmer prinútil zívať.
„Takto to ďalej nejde! Po celý čas ťa budem strážiť. Ak sa niečo stane, hneď ťa zobudím. Musíš mi veriť,“ presviedčala ju.
„Jeliss, ty tomu nerozumieš... ja nemôžem spať. Proste nemôžem. Radšej zomriem, ako keby som sa mala vrátiť na to miesto.“
Počúval som ich rozhovor, no stále mi to nedávalo zmysel.
„Nebudeš hneď snívať. Aj keby si spala len polhodinu, aspoň na chvíľu by si tvoje telo oddýchlo.“
„Nebudem spať!“ odvetila rozhodne.
„Urob to pre mňa, prosím. Skús to aspoň raz. Ak to nebude fungovať, vymyslím niečo iné.“
Zamračene som sa opieral o stenu a netrpezlivo ich sledoval. Čakal som, kedy sa Losiela konečne pohne. Moja zvedavosť mala svoje hranice a nemohol som tu zostávať dlhšie, než bolo potrebné. Jedno dievča nemalo hodnotu celého sveta. Ak by bolo treba, použil by som hrubú silu a donútil ju.
To však nebolo nutné. Po chvíľke sa vyčerpaná zdvihla zo stoličky, obišla sestru a vrhla sa do postele.
Toľko problémov pre nič. Bolo mi to smiešne. Vždy som si myslel, že mladí sú hlúpi, a ona mi to len potvrdila. Sám som si nedovolil byť melodramatický. Keby som to urobil, Sarlan by ma stiahol z kože. Losiela potrebuje pevnú ruku, inak skončí zle.
Čím viac som ju sledoval, tým jasnejšie som si uvedomoval, že to všetko je zbytočné. Nebola ničím výnimočná. Ani jedna jej vlastnosť nestála za moju pozornosť. Tak prečo práve ona? Čo sa malo tak radikálne zmeniť, že ju zrkadlo označilo za dôležitú?
Vďaka Prophetamovi jej stačilo len päť minút, aby upadla do hlbokého spánku.
Odtiahol som sa od steny a zdvihol ruku, pripravený zmiznúť v temnote a nechať ich samé.
A vtedy sa to stalo.
Z ničoho nič nočný pokoj narušil prenikavý výkrik. Chlpy na rukách sa mi zježili a celé telo sa preplo do bojového režimu. Takmer som dovolil, aby sa temnota samovoľne rozšírila.
Obrátil som sa. Losielin pokojný spánok sa zmenil na desivú nočnú moru. Krútila sa na posteli, škrabala si tvár a kričala s takou silou, že to trhalo uši.
Jelissa bola pripravená. Očakávala, že sa niečo takéto môže stať, a už-už sa chystala k nej pristúpiť. No bol som rýchlejší. Inštinktívne a bezmyšlienkovito som prenikol do jej mysle, aby som zistil, čo sa deje.
Stačil mi jediný pohľad.
Jej myseľ... bola rozbitá.
Až príliš ľahko som do nej vnikol. Žiadny štít ma nezastavil. Celé Losielino podvedomie som mal položené na dlani. Mohol som si s ním robiť čokoľvek. Nemusel som vynaložiť ani náznak sily, aby som siahol po jej myšlienkach a pomenil ich.
Aj najslabší anjeli, ktorí nikdy neštudovali umenie mysle, mali prirodzený štít. Bol to základný inštinkt sebazáchovy, ktorý chránil dušu pred zásahmi zvonku. Pre mňa, učenca mysle, bolo ľahké prekonať alebo obísť takýto štít. No aj tak mal význam – liečil myseľ, pomáhal zabudnúť na bolesť, a čo bolo najdôležitejšie, bránil samovražde.
Losiela však nemala žiadnu ochranu.
Jej myseľ bola úplne odhalená. Nemalo ju čo zastaviť pred tým, aby sa zničila. Niekto ju brutálne zlomil.
Nielen že ju dotyčný pripravil o štít, ešte ju aj preklial. Vnútil jej podvedomie neustále vidieť a myslieť na bolesť a utrpenie. Keď bola hore, dokázala to potlačiť silou vôle, no v spánku nemala kontrolu nad vlastnými reakciami.
Toto dievča netrpelo len v snoch – trpelo aj v bdelom stave, no navonok to nedávalo najavo.
Ešte som sa nepokúsil sceliť niekomu rozbitý štít. Netušil som, ako napraviť také rozsiahle poškodenie bez toho, aby som neurobil ešte väčšiu škodu.
Skúsil som uchopiť jednu z jej spomienok a nasilu ju pretlačiť do jej vedomia... bezúspešne. Bolo to nemožné. Len čo som ju poslal k nej, spomienka sa premenila na čosi zlovestné, čo jej spôsobilo ešte väčšie muky.
Páni! Niečím takýmto ju musel prekliať totálny šialenec. Na Losiele sa podpísal niekto, kto nemal ani štipku zľutovania.
Týmto tempom z nej za pár dní nezostane nič, čo by mi stálo za to, aby som sa o ňu naďalej zaujímal. Uchopil som jednu spomienku, ktorá ju najviac trápila, a jediným trhnutím som ju zničil.
Chcel som jej získať aspoň pár minút pokoja. Škoda, že to vydržalo len sekundu. Kliatba sa okamžite preniesla na ďalšiu spomienku. Postupovalo to rýchlejšie, než som si myslel. Nezostávali jej dni, ale sotva jeden.
Vyšiel som z jej mysle. Druhé dievča sa zatiaľ snažilo zobudiť Losielu z nočnej mory. Márne. Nedokázalo prekričať jej výkriky a ani trasenie nepomohlo. Losiela bola ponorená hlboko v sračkách.
Poslal som Nateovi myšlienku.
Môžeme sa porozprávať?
Netušil som, kde je a čo robí. Ak plní úlohu alebo špehuje Darlekových anjelov, nemohol som ho rozptyľovať takouto vecou. Mohlo by ho to stáť krytie a hlavu.
Môžeme, môj princ.
Ako by si zastavil kliatbový rozpad mysle?
Kliatbový rozpad? Nateov zmätok ma neprekvapil.
Je tu dievča. Jej spomienky sú vtiahnuté do nočných môr a pretvárané. Je to fascinujúce, ale musím to zastaviť, inak z nej zostane troska, ktorá zošalie a zabije sa.
Ak chcete odpoveď, mali by ste sa poradiť s duševnými majstrami. Ja mám len základnú výuku.
Na to nemám čas.
Čo tak držať jej temnú a svetlú časť mysle oddelenú?
To teda nie, zamietol som okamžite. Musel by som to spraviť sám a nechce sa mi. Tiež to nie je trvácne riešenie.
Mohlo by vám to získať čas na kontaktovanie majstrov.
To bola pravda, ale ani tak som s tým nemohol súhlasiť. Taký zásah by si vyžadoval veľa anjelskej energie, ktorú som už dávno nemal.
Hm... čo keby som jej úplne vymazal pamäť a vyhladoval parazita? Bez spomienok by kliatba nemala na čo nadviazať.
Tak sa z nej stane osoba, ktorá nebude vedieť rozprávať, starať sa o seba, ani chápať svet, odpovedal Nate priamo. Bola by ako batoľa.
Hm, to je chujovina. Radšej nech je mŕtva, ako taká neužitočná.
Princ, pokúsim sa niečo nájsť. Ak ju chcete zachrániť, mohli by ste aspoň na chvíľu uľaviť jej mysli.
Fajn. Ozvi sa čo najskôr.
Znova som vošiel do jej mysle. V duchu som si premyslel všetky pre a proti. Ak by som na Losielu použil anjelskú mágiu a vytvoril umelý štít, bolo jasné, že po jeho spustení upadnem do hlbokého spánku. Prečerpám svoju moc a spamätával by som sa z toho celé dni.
Niečo také bolo nemysliteľné. Nemohol som si dovoliť spať tak dlho – Darlek by to okamžite využil.
Pozrel som sa na dievča, ktoré mi doteraz do života prinieslo len problémy, a zamyslel som sa. Naozaj je vzácna? Oplatí sa pre ňu riskovať moje postavenie a silu?
Nie. Už som mal všetko, po čom som kedy túžil.
Neurobil som teda nič. Vyšiel som z jej mysle, poslednýkrát som sa pozrel na tú ryšavú otravu, a ponoril som sa do temnoty. Nechal som ju napospas nočným morám.
* * *
Potreboval som si zalietať. V izbe bolo dusno a začínala ma pobolievať hlava. Vedel som, že nočný let mi vždy pomôže. Keďže som opäť nemal v pláne spať, vyšiel som na balkón, privolal si mohutné krídla a vyletel na nočnú oblohu.
Preletel som ponad strážcov, ktorí si ma ani nevšimli, a zamieril rovno na jediné miesto, ktoré ma priťahovalo.
O pár minút som pristával pred Darlekovým osobným sídlom. Vošiel som hlavným vchodom, ignorujúc stráže, ktoré sa mi hlboko klaňali, a kráčal priamo do hlavnej siene.
„Kde je váš pán?“ vyštekol som na komorného, ktorý práve upratoval miestnosť.
Stačila mi len stručná odpoveď. Nečakal som na ďalšie reči a sám som zamieril do Darlekových osobných komnát. Bolo mi jedno, či spí, je nahý, alebo sa venuje niečomu inému. Bez zaklopania som vošiel dnu, narušujúc jeho súkromie.
Brat našťastie sedel v kresle. Rovnako ako ja aj on mával otvorené balkónové dvere a hľadel na oblohu.
Nepozdravil som sa mu. Prešiel som rovno k veci a spýtal som sa:
„Ako by si zastavil šírenie duševného prekliatia, pri ktorom sa obeti rozpadá myseľ?“ Vedel som, že v tomto odbore bol vzdelanejší ako ja.
Darlek sa pomaly otočil. Už bol oblečený v pyžame. Vidieť ho bez obvyklých šperkov a uhladeného princovského zjavu bolo nezvyčajné. Ako obvykle, nedal na sebe nič znať, ale v jeho očiach som videl smútok zmiešaný s hnevom. Čeľusť mal pevne zovretú a tmavé kruhy pod očami prezrádzali únavu. Z jeho aury sršalo napätie.
„Dobrý večer, Reilan!“ pozdravil ma stroho. „Odpusť, že som ťa neprivítal. Nevedel som, že prídeš,“ dodal, pričom sa pomaly postavil z kresla. Vystrel sa do plnej výšky, obe ruky si schoval za chrbát a stál neprirodzene rovno. „Prosím, sadni si. Poviem sluhom, aby ti pripravili čaj.“
Bez ďalších slov prešiel okolo mňa, úplne ignorujúc moju otázku. Radšej sa vybral zariadiť prípravu čaju.
Zdržal som sa poznámok, aj keď som mal chuť zahriaknuť ho. Jeho bledá tvár ma však prinútila ovládnuť sa.
Posadil som sa do kresla a čakal na jeho návrat. Trvalo to neprimerane dlho, napokon sa vrátil.
„O chvíľu tu bude občerstvenie,“ oznámil vecne. Zostal stáť, držal si odstup a stále schovával ruky.
„Pohostenie ma nezaujíma. Odpovieš mi na otázku?“
„Koľko času zostáva obeti? Aké vážne je poškodenie?“ spýtal sa a otočil sa ku mne chrbtom. Nedokázal mi hľadieť do očí a namiesto toho sa začal prechádzať po komnate. Aspoň však bol ochotný viesť debatu.
„Málo. Prekliatie sa šíri veľmi rýchlo a obeť je ešte dieťa.“
Darlek na chvíľu zastal. Nehýbal sa, nedýchal, ponorený do vlastných myšlienok. Jeho schopnosť rýchlo uvažovať bola presne tým, prečo som k nemu prišiel a prečo som sa ho stále bál.
Po chvíli, akoby vytrhnutý z tranzu, prehovoril:
„Buď dáš obeti duchovný predmet, ktorý zvráti účinky prekliatia, alebo sám vstúpiš do jej mysle a prenesieš parazita do vlastnej hlavy. A ešte existuje jedna dlhšia, no zároveň účinnejšia možnosť – nájsť duševného majstra. Ten môže postupne hojiť poškodené časti jej mysle. Proces je ale veľmi bolestivý a dlhý.“
„Prečo mám pocit, že tvoj druhý nápad by ma zmrzačil?“ spýtal som sa chladne.
Darlek sa otočil a konečne mi pozrel do očí. Jeho pohľad bol tvrdý, oči podliate temnotou. „Chcel si vedieť, ako to zastaviť. Povedal som ti všetko, čo mi napadlo.“
„Nepomohol si mi.“
Vedel som, že získať duchovný predmet, ktorý by chránil Losielinu myseľ a obnovil ju, je za taký krátky čas nereálne. Zo skúsenosti som vedel, že mne samému by to trvalo minimálne dvesto rokov. O možnosti liečiť obyčajnú slúžku celé roky a rušiť kvôli tomu majstra nemalo ani zmysel uvažovať.
„Duševné prekliatia sa v 99 percentách prípadov končia rovnako – smrťou obete. To jedno percento sa zachráni buď zázrakom, alebo pomocou majstra, ktorý preruší svoju kultiváciu a obetuje energiu na zničenie parazita. Preto sú také kliatby prísne zakázané a ten, kto preklial tvoju obeť, by mal byť okamžite predvolaný a popravený.“
„Ty máš predsa riešenie na všetko!“ vyprskol som.
„Povolaj majstra a prikáž mu, aby sa o obeť postaral. Tebe sa predsa nehovorí nie,“ povedal a podišiel bližšie. V miestnosti bolo zrazu citeľne chladnejšie. „Tvoje rozkazy sú predsa tým najvyšším zákonom.“
Hral svoju hru. Ja som na hry nemal čas a ani chuť.
„Prestaň s tým a buď ku mne otvorený,“ odsekol som, postavil sa a narovnal, aby som mu mohol čeliť v plnej výške.
„Bolo to nutné?“ spýtal sa. V pravej ruke zvieral pôvodne bielu, teraz krvou zašpinenú vreckovku. Po jej okrajoch bola jemná čipka a v rohu vyšité meno: Ciela. Patrila jeho najnovšej konkubíne.
Patrila. Pretože som prikázal Nateovi, aby ju odstránili a pripomenuli Darlekovi, že všetko, čo má, čím kedy bol a bude, patrí mne. Môžem si s tým robiť, čo sa mi zachce.
„Urobil som to pre tvoje dobro. Dozvedel som sa, že si sa k nej v poslednom čase správal nevhodne.“
„Nevhodne?“ zopakoval Darlek a jeho hlas znel o tón hlbšie. Tento prívlastok sa k nemu vôbec nehodil. V očiach poddaných bol bezchybným princom bez jedinej poškvrny.
„Nepatrí sa, aby si obyčajnú a nahraditeľnú konkubínu nazýval princeznou. To oslovenie patrí len našej sestre a mojej budúcej žene. Ani tvoja budúca zákonitá manželka naň nebude mať právo. Nezabúdaj, že si len môj náhradník. Tvoja rodina nikdy nebude mať ani z polovice takú hodnotu ako tá moja.“
„Kedy si konečne uvedomíš, že ťa nechcem nahradiť?“ spýtal sa Darlek a jeho hlas znel unavene.
„Ani nenahradíš,“ odvetil som chladne. „To mojou úlohou je myslieť, aby si ty nemusel. Tak prestaň pátrať po zázraku, sadni si na luxusný zadok, ber si ženské, ktoré len chceš, a nepleť sa mi pod nohy.“
Darlek rázne pokrútil hlavou a prekvapivo neodvrátil pohľad. Už dávno sme sa spolu nerozprávali tak dlho. Väčšinou sme si vymenili pár slov a každý išiel svojou cestou. No dnes bolo načase, aby som mu povedal, čo som mal na srdci.
„Ani po toľkých rokoch si nezabudol?“ prehovoril ticho, no jeho hlas prenikol hlboko do môjho vnútra. „Bojíš sa ma rovnako ako v detstve.“
Och, ako som ho za to nenávidel. Naše detstvo... bola nočná mora. Istotne nejednému poddanému napadlo, prečo práve on nebol starší. Darlek bol totiž vždy vo všetkom perfektný, bezchybný, stelesnenie budúceho vládcu. A ja? Nebol som ako on. Nedokázal som zachovať pokoj, emócie ma ovládali príliš často, a nepôsobil som ako nezničiteľný následník. Rád som sa ušpinil, a to Darlek nedopustil. Celý jeho zjav bola dokonale nasadená maska moci.
Bol som na odchode, keď ma zastavil jediným slovom:
„Počkaj!“
Obrátil som sa k nemu, pričom ma prekvapil priamy tón jeho hlasu.
„Koho chceš zachrániť?“ spýtal sa pokojne.
„Nechcem nikoho zachrániť,“ odvetil som chladne. „Len nezáväzne vyzvedám.“
„Ok, budem ti to veriť,“ povedal prekvapivo úprimne, bez náznaku sarkazmu. „No ako takmer duševný majster ťa musím varovať – psychické rany sú oveľa horšie ako fyzické. Fyzické sa časom zahoja. Rany na mysli zostávajú až do smrti.“
Na moment sa odmlčal a pristúpil ku mne. Zastavil sa tak blízko, že som cítil jeho dych. Z jeho očí sálala zvláštna zmes obáv a autority.
„Moji špehovia majú pravdu...“
„V čom?“ vyštekol som a zovrel ruky v päsť.
„... naozaj si dlho nespal. Musíš si odpočinúť, inak odpadneš. Tvoje telo melie z posledného.“
„Začal si študovať liečiteľstvo?“ opýtal som sa posmešne, no môj hlas znel až príliš napäto.
„Stačí sa ti pozrieť do očí,“ odvetil pokojne.
Nechcel som sa s ním ďalej baviť na túto tému. Čokoľvek by som mu povedal – či by som to poprel či sa s ním pohádal – by nezmenilo nič na tom, že mal pravdu. Vedel to, pretože ma špehoval rovnako ako ja jeho. Naši muži boli dokonalí. Dokonca ani moja temnota nedokázala zachytiť opovážlivca, ktorého na mňa nasadil. A to s očami? Hovadina. Moje oči boli rovnaké ako vždy.
Neplánoval som však odísť bez posledného slova. Otočil som sa k nemu a s jemnou dávkou sarkazmu zahlásil:
„Láska k nám nepatrí. Mal by si mi byť vďačný, že ti pomáham.“
Ani ja sám som neplánoval milovať, keďže som videl, čo láska spravila s naším otcom. Predtým najmocnejší muž, syn samotného boha anjelov, po strate našej matky už len dožíval. To jediné, čo ho dokázalo zničiť, nebolo svetlo, ako sa hovorilo v bájnom proroctve, ale obyčajná láska k smrteľníčke.
„Hádam si nemyslíš, že ešte stále dokážem milovať,“ odvrkol. Hľadal som v jeho slovách náznak neúprimnosti, avšak žiaden som nenašiel. Azda po tej dlhej dobe, čo sme obaja chodili po tejto zemi, bol rovnako prázdny ako ja.
Chápal som ho. Pravdou bolo, že svet už dávno nebol fascinujúcim miestom. Ani ja som už nedokázal milovať – dokonca ani sám seba, nieto ešte niekoho iného.
„Prosím,“ dodal prekvapivo. Jeho tón však nebol zúfalý. Bol pokojný, vyrovnaný, presne ako vždy. „Drž sa čo najďalej od môjho osobného života, Reilan.“
Bez ďalších slov som sa otočil k balkónu. Na chrbte sa mi zjavili obrovské čierne krídla. Na nič som nečakal, nerozlúčil som sa. Vyletel som z jeho komnaty a privítalo ma nočné nebo zahalené temnotou.
Nemal som dôvod obzerať sa.
A predsa som to spravil.
Zastavil som sa vo vzduchu a zahľadel som sa späť cez otvorený balkón. Darlek stál na tom istom mieste. V ruke ešte stále zvieral zakrvavenú vreckovku. Sledoval som, ako si ju priložil k perám a vtisol na ňu bozk. Potom, s rovnakou tichou vyrovnanosťou, akou ma predtým prosil, aby som sa držal bokom, ju obklopil temnotou a nechal ju zmiznúť.
Zaváhal som len na okamih. Mal som sa k nemu vrátiť?
Pokrútil som hlavou. Bolo neskoro na to, aby som zachraňoval náš bratský vzťah, ktorý už roky nefungoval. Darlek nerozumel mne a ja zase jemu. Mohli sme byť bratia, ale boli sme dve najrozdielnejšie duše, aké kedy mohli existovať.
Odvrátil som sa a odletel som.