V hĺbke duše som dúfala, že zajtrajšok bude krajší ako včerajšok. Problém bol, že nebol. Bol rovnako príšerný, ba ešte horší. Nočné mory, ktoré ma prenasledovali v spánku, sa vkradli aj do mojej bdelej mysle a hlava ma neznesiteľne bolela. Neustále ma sužovali desivé myšlienky, ktoré som nedokázala potlačiť. Pred očami sa mi objavovali obrazy mŕtvych tiel mojich súrodencov, otcova šťastná tvár a moje odseknuté krídla.
Pomaly, ale isto som to vzdávala. Istá časť vo mne dokonca túžila znížiť sa k tomu, aby som išla za strojcom tohto utrpenia a prosila ho, nech to konečne zastaví. Môj perfektný stvoriteľ sa so mnou nepekne pohrával. Už som sa ani nečudovala, prečo ma nezabil hneď. Naozaj si pre mňa pripravil čosi horšie ako rýchlu smrť.
Na mojich vlasoch spočívala ženská ruka. Privrela som oči a zhlboka dýchala.
Ležala som v lone Jeliss, úplne vyčerpaná. Moji súrodenci listovali v starých, prachom pokrytých knihách v knižnici a hľadali odpovede, ktoré by mi mohli pomôcť. Tvárili sa vážne, ich pohyby boli tiché a synchronizované.
Cítila som Jelissinu dlaň, ako mi jemne prechádzala po vlasoch, česala ich a snažila sa ma upokojiť. Hoci som sa bránila spánku, telo ma pomaly zrádzalo. Viečka mi oťažievali. Mysľou mi preleteli obrazy strachu a bolesti a potom prišiel tichý pád do neznáma.
Spala som, ale spánok nepriniesol úľavu – iba ďalší tieň.
Ocitla som sa v studenej miestnosti. Svetlo tu neexistovalo, iba sivé tiene sa mihali na okraji môjho zraku. Nohy sa mi podlamovali, telo sa chvelo od únavy, no niečo vo mne ma nútilo kráčať ďalej. Vedela som, že tam niečo je. Niečo, čo ma sledovalo, čakalo, aby ma stiahlo so sebou do pekla.
Dvere za mnou boli zamknuté. Snažila som sa vrátiť späť, nešlo to. Chcela som kričať, no nemala som hlas.
V rohu miestnosti som zrazu zbadala postavu. Ani som si nebola istá, či je to človek.
Otočila sa ku mne. Mala tvár, bola nejasná, akoby cez ňu padala priehľadná látka. Nedokázala som rozoznať črty, len oči plné hnevu a bolesti.
„Losiela,“ zašepkal hlas, akoby prichádzal z môjho vlastného vnútra. Ten hlas... znel ako môj.
„Čo si to spravila s našou anjelskou dušou?! Ako sa dokážeme postaviť pred boha?“ pýtalo sa to stvorenie a pomaly sa ku mne blížilo. Odmietala som uveriť, že som to ja.
Cúvala som, až som napokon nemala kam ustúpiť.
Keď ma schmatli zjazvené ruky, prebudila som sa s ďalším výkrikom. Otvorila som oči a svet sa okamžite roztočil. Hlava sa mi krútila a stále som cítila pevné, chladné ruky, ako ma zvierajú. A potom som ju uvidela.
Nado mnou sa týčila matka.
Opäť vyzerala ako prízrak. Vlasy mala rozcuchané, tvár bledú ako smrť, a oči… tie oči boli prázdne.
Bez jediného slova sa ku mne zohla. Jej ruky sa omotali okolo môjho zápästia a skôr, než som mohla zareagovať, schmatla ma a vytiahla z Jelissinho lona.
Sestra zakričala moje meno, ale bolo to zbytočné. Matka, aj keď na to vôbec nevyzerala, mala v rukách obrovskú silu, ktorej sme nedokázali vzdorovať.
Jej mágia odhodila mojich troch súrodencov a doslova ich prišpendlila k podlahe.
Toľko k nášmu tréningu... nedokázali sme premôcť ani ženu, ktorá už roky netrénovala a ani nebola príčetná.
„Nie! Pusti ma!“ kričala som, keď ma matka ťahala cez miestnosť. Snažila som sa brániť. Moje nohy sa šúchali po zemi, darmo som sa snažila zapierať. Nič ju nedokázalo zastaviť.
Zamierila k schodom a neľútostne ma po nich ťahala.
„Kam ma berieš?“ vzlykla som, no odpoveď neprišla. Nepovedala ani slovo, ani sa nezastavila, ani sa na mňa nepozrela.
Na prízemí zamierila k ďalším schodom...
Vedela som, kam ideme, a to ma desilo viac než čokoľvek iné.
Pivnica.
Bola som v nej raz dávno, ešte ako dieťa. Nikdy viac som do nej nevkročila. Už vtedy som pochopila, že v pivnici sa nachádza všetko zlo, ktoré môj otec a matka vykonali.
Keď sme sa dostali k dverám, moje srdce búšilo tak silno, že som cítila každý úder až v ušiach. Matka ich otvorila bez jediného slova. Ticho prerušil len zvuk starého, vŕzgajúceho dreva. Z miestnosti unikla čierna hmla, ktorá sa vzniesla do chodby ako temný závoj.
„Prosím…“ zamumlala som, no ona ma nepočúvala. Bez váhania ma zhodila dolu schodmi. Dopadla som na studenú zem. Tvár mi narazila na vlhkú, zatuchnutú podlahu a okamžite som ucítila odporný pach plesne a hniloby.
„Nie,“ zašepkala som trasúcim sa hlasom, snažiac sa postaviť. Moje nohy sa chveli a telo ma odmietalo poslúchať. „Prosím, nezatváraj ma tu… prosím,“ prosila som, ale moje slová viseli vo vzduchu ako nevyslyšaná modlitba.
Matka sa na mňa ani nepozrela. Rukami urobila jemný, ale neúprosný pohyb, plný magickej sily. Dvere sa za mnou prudko zavreli a ja som zostala sama. Obklopovala ma neprirodzená hmla, ktorá dusila každý zvuk.
„Pusť ma von!“ zakričala som zúfalo a začala som búchať päsťami do dverí. Zvuk úderov sa však rýchlo stratil v nekonečnom tichu. Nikto neodpovedal. Nikto nepočul.
Nezastaviteľne ma zaplavili spomienky na tú noc z detstva, keď ma sem priviedla prvýkrát. Mala som len šesť rokov. Každý detail tej noci sa mi vynoril v mysli. Trvalo hodiny, kým ma niekto našiel. Celú tú dobu som strávila v absolútnej tme, schúlená do klbka, stratená v priestore, kde neexistovalo ani svetlo, ani čas.
Oni tam však boli... otcove výtvory.
Mŕtvi a predsa živí. Jeho experimenty.
Stáli pri stene, akoby boli o ňu pribití. Ich tváre boli bledé ako tváre mŕtvol, časti ich tiel sa rozkladali a očné buľvy sa neprestajne pohybovali. Ústa im zostali navždy zaseknuté v bolestivom výkriku. Na chrbtoch mali prišité krídla, v ktorých boli zatlčené klince. Nerozumela som, čo sú zač, ani ako dokázal zachytiť ich duše v rozkladajúcom sa tele. Jediné, čo som vedela, bolo, že ich oči ma prosili o vyslobodenie.
Ako by som mohla?
Bola som len dieťa. Bezbranné dieťa, ktoré sa nespamätalo z toho pohľadu. Dieťa, ktoré časom uverilo, že ho čaká rovnaký osud.
A teraz... boli stále tu? Čakali na mňa? Čakali, aby sa pomstili za moju slabosť, za to, že som ich nechala v tomto pekle?
Neodvážila som sa zistiť to. Nemala som odvahu prejsť za záves, ktorý by odhalil odpoveď. Znova som bola tým bezmocným dievčaťom, uväzneným v tele dospelej.
* * *
V pivnici panoval smrtiaci chlad. Srdce mi bilo ako splašené. Cítila som, že musím bojovať, ale moje sily boli na samom dne. Keď si moje oči konečne privykli na tmu, začala som sa pomaly rozhliadať.
Potrebovala som svetlo.
Sviečky! Museli tu niekde byť. Opatrne som začala prehľadávať okolie, vyhýbajúc sa všetkému, čo by mohlo byť nebezpečné.
Vedela som, že sa tu neskrývajú len otcove experimenty, ale aj jeho vynálezy. Tie, ktoré sem ukryl, aby mu ich nikto nevzal. Vynálezy, na ktoré bol hrdý, no zároveň by mu za ne hrozila okamžitá poprava. Veci schopné rozpútať peklo v celej Noxalore. Rozhodne som nechcela byť tá, ktorá by do sveta vypustila jeho zlovestnú pliagu.
Po chvíli som rukou narazila na niečo studené a hladké. Drevo pokryté vrstvou prachu, ale aspoň niečo! Srdce mi poskočilo, keď som si uvedomila, že to je sviečka.
Sústreď sa, Losiela!
Bola som na pokraji síl. Normálne by bolo pre mňa jednoduché vytvoriť oheň, teraz to bolo iné. Zavrela som oči, pokúšala sa upokojiť myseľ a sústrediť sa na jediný cieľ. Prikázala som sviečke, aby sa zapálila. Cítila som, ako sa pohla energia v mojej ruke, no sviečka ostala nehybná. Studená a mŕtva.
Znova a znova som to skúšala. Pot stekal po mojom čele, v hlave mi hučalo, až som si pripadala, akoby som sa mala zrútiť.
Čo ak ma matka nechá zamknutú v tejto pivnici navždy?
Akoby na moje úzkosti odpovedal hlboký, mrazivý smiech. Znel, akoby vychádzal priamo z tieňov okolo mňa. Úplne vyčerpaná som sa zošuchla k zemi, oprela sa o stenu a schovala si tvár do dlaní. Snažila som sa zahnať strach a nočné mory.
Vtedy som to začula. Šepot.
Neznelo to ako normálny hlas, skôr ako cudzí jazyk, ktorý mi liezol priamo do hlavy. Strhla som sa a z mojich úst vyšlo tiché zúfalé: „Nie!“
Otvorila som oči a v tej chvíli som to uvidela. Na poličke oproti sa zrazu rozžiaril drevený náramok. Na prvý pohľad to nebol ničím zvláštny predmet, ale jeho žiara bola hypnotizujúca. A ten šepot... Znel, akoby vychádzal priamo z neho, vkrádal sa mi do mysle.
Snažila som sa odvrátiť zrak, no bolo to zbytočné. Čím viac som bojovala, tým väčšmi som cítila, ako ma to volá. Strach prerástol do čistej paniky.
Pomoc! zakričala som v duchu.
Chcela som utiecť, žiaľ, moje telo ma neposlúchalo. Namiesto toho som kráčala k náramku, ako keby ma niečo neviditeľné viedlo. Nie, nie, nie! opakovala som v mysli. Moja vôľa bola príliš slabá. Cítila som, ako sa strácam pod vplyvom tejto podivnej sily.
Po chrbte mi prebehol mráz. V tejto pivnici sa skrývalo množstvo vynálezov, nástrojov a záhadných predmetov, z ktorých každý mohol byť smrteľne nebezpečný.
Ani moje obavy však nedokázali zastaviť moje telo, ktoré sa proti mojej vôli pohybovalo. Náramok bol len pár krokov predo mnou a ja som sa cítila, akoby som stála na okraji priepasti, dobrovoľne kráčajúc vpred. Moja myseľ kričala o pomoc, ale telo sa stalo bábkou ovládanou čímsi mocným a neznámym.
Nemohla som tomu zabrániť. Dostala som sa k šperku. Moja ruka sa sama od seba natiahla, zdvihla som sa na špičky a uchopila ho z police.
Zblízka som si ho mohla lepšie prezrieť. Náramok vyzeral pekelne staro – ako dávno zabudnutý kúsok, ktorému sa nikto nevenoval celé stáročia. Pôsobil lacno a nedbalo, akoby ho vyrobilo dieťa počas svojho prvého pokusu o šperk. Žiadna žena by ho dobrovoľne nenosila. Na jeho vzhľade nebolo absolútne nič pekné.
A predsa som si ho nedobrovoľne navliekla na ruku.
V tej chvíli sa všetko zmenilo. Hlasy v mojej hlave utíchli. Nočné mory, ktoré ma doteraz prenasledovali, zmizli, akoby neexistovali. Zaplavila ma vlna pokoja, akú som nezažila celé roky – ako keď slnko zažiari po prudkej búrke.
Cítila som, že sa okolo mojej mysle vytvárajú neviditeľné hradby, pevné a neprekonateľné. Po všetkých tých mukách som sa konečne dokázala zhlboka nadýchnuť. S úľavou som sa zvalila na chladnú podlahu.
Nemohla som to kontrolovať. Napriek tomu, že som stále bola v pivnici, moje oči sa samy zatvorili. Tentoraz ma však nepohltili nočné mory, ale pokojné sny.