Podľa mojich výpočtov bola Losiela Dalenau mŕtva už presne týždeň. A nezaujímalo ma to. Nepotreboval som si to overovať. Určite som sa kvôli nej nevyhýbal vlastným komnatám a tomu prašivému zrkadlu.
Keď som sa vzniesol nad les, chladný ranný vietor mi prenikal až do kostí. Nebo bolo bledomodré, s náznakmi úsvitu na horizonte, ale krajina bola stále zahalená do jemnej hmly, ktorá sa ťahala pozdĺž hôr.
Pred chvíľou ma Nateova myšlienka zasiahla tak prudko, že som vo vzduchu zastal a okamžite zmenil smer. Jeho hlas v mojej hlave bol plný zúfalstva, hnevu a naliehavosti, akú som uňho už dávno nezažil.
Môj princ!!! Musíš okamžite prísť!!! Je to zlé, veľmi zlé!!!
Nestihol som odpovedať. Len som sa vrhol prudko klesať, presekávajúc ranný vzduch ako šíp. Všetky otázky som zatlačil do úzadia. Ak Nate reagoval takto, muselo to byť niečo nepredstaviteľné.
Stačilo jediné slovo a temnota po ňom pátrala. Vystopovala ho a ja som už za ním letel.
Našli sme sa nad lesom, kde prvé lúče slnka márne bojovali so šedivou oblohou. Nate tam už bol, vznášal sa nehybný ako socha, ramená napäté, pohľad divoký. Pozeral sa priamo na mňa. Jeho tvár bola znetvorená neskrývaným hnevom a čímsi temnejším. Strachom? Zúfalstvom? Možno oboma.
„Môj princ,“ poklonil sa mi, no na zdvorilosti nebol čas.
„Čo sa stalo?!“
„V Dedore… v materskej škole zavraždili dve deti.“
Moje vnútro stuhlo. Odtiaľ pochádzal Nate.
„Boli to dvojčatá. Deti dvoch anjelov bez krídel. Ich telá…“ odvrátil pohľad, akoby to bolo príliš strašné na vyslovenie. „Nechcel som to ani vidieť, môj princ, ale videl som to.“
Hnev mi vzplanul v hrudi.
Ako sa niekto mohol opovážiť siahnuť na nevinné deti?!
Nezáležalo na tom, čo boli zač ich rodičia – deti boli posvätné. Nedotknuteľné. Tí, ktorí útočili na nevinných, navyše na deti, prekračovali každú hranicu, ktorú aj najtemnejší z nás rešpektovali.
„Toto im rozhodne neprejde,“ zavrčal som.
Nate, aj keď sa očividne triasol, prikývol a snažil sa udržať svoju tvár pod kontrolou.
Bol generál. Muž, ktorý prežil hrôzy nespočetných vojen, pochovával mŕtvych, zabíjal a prekračoval telá svojich nepriateľov. Keď išlo o deti, aj taký muž ako Nate mohol padnúť na kolená.
„Letíme!“ zavelil som.
* * *
Keď sme s Nateom dorazili k dedine, ranná hmla ešte stále zahaľovala všetko do hustého závoja. Z výšky sme videli niekoľko dedinčanov, ktorí sa zhromaždili okolo škôlky, zvedavo postávali a diskutovali medzi sebou. Nikto z nich sa však neodvážil priblížiť. Len čo ma zbadali, pochopili, že môj príchod neveští nič dobré. Korunný princ nechodí tam, kde nie je hrozba. Ich zvedavosť rýchlo ustúpila strachu – poklonili sa mi a rozutekali sa preč.
Materská škola, pred ktorou sme pristáli, pôsobila desivo pokojne. Vôňa vlhkej trávy a čerstvej rosy sa kruto bila s tým, čo sa tu stalo. Učiteľky stáli pred budovou, ich tváre boli zmáčané slzami, pohľady prázdne, plné bolesti.
Sotva sme sa dotkli zeme, všimol som si Nateovu matku. Bola tam, ticho utešovala jednu zo žien. Keď nás zbadala, jej výraz sa zmenil. Nesúhlasne pozrela na Natea, ale ani ho nepozdravila. Jednoducho odletela preč, akoby tam ani nebol. Nate nezareagoval – už dávno si zvykol na jej chladné odmietnutie. Ani náznakom na sebe nedal poznať, že by ho to zasiahlo. Pustil sa do práce.
Pristúpil som k dvom učiteľkám. Poklonili sa mi a obe naraz padli na kolená. Zdvihli ruky, akoby sa modlili, a začali ešte viac nariekať. Ich slová sa v zúfalstve miešali do nezrozumiteľných prosieb.
„Korunný princ, prosím vás, ušetrite nás! Nemohli sme tomu zabrániť. Radšej by sme zomreli, ale nemohli sme! Prosím, odpustite!“ Ich hlasy sa lámali strachom a bezmocnosťou.
Nekázal som im vstať. Najskôr som potreboval pochopiť, čo sa stalo. Deti mali byť pod ich ochranou – prečo teda zlyhali? Už na prvý pohľad som si však všimol, že obe boli zranené. Ich oblečenie bolo dotrhané a krvavé. Rany, ktoré zdobili ich telá, mali čisté, presné rezy.
„Čo sa stalo?“ spýtal som sa ostrým, naliehavým hlasom.
Jedna z nich sa pokúsila prehovoriť.
„Bolo to… bolo to také strašné,“ zašepkala, no hlas jej zlyhával.
„Tri… traja muži,“ prerušila ju mladšia učiteľka, utierajúc si slzy z líc. „Vtrhli dnu, práve keď sme pripravovali deťom raňajky. Ani sme nestihli zareagovať. Obklopovala ich temnota. Zahalili nás do nej a paralyzovali. Nemohli sme… nemohli sme sa pohnúť.“
Presne to som čakal. Temnota zanechávala takéto čisté a bolestivé rezy, ktoré sa zle hojili. Učiteľky ich mali po celom tele. Keby som ich však zahalil do temnoty ja, už by boli mŕtve. Jasne to poukazovalo na prácu amatérov.
Pozrel som sa na Natea. Jeho čeľusť bola pevne zaťatá, z očí mu sálala zlosť, no mlčal. „Pokračujte,“ povedal som ticho, aj keď som si bol istý, že každý ďalší detail bude horší než ten predchádzajúci.
Staršia žena vzlykla, schovala si tvár do rúk a pokúsila sa pokračovať, no hlas ju nepočúval.
„Och... zobrali ich. Dvojčatá… nevinné anjelské deti. Nedokázali sme im pomôcť. Oni…“ jej hlas sa zlomil úplne, telo sa jej triaslo nekontrolovateľným plačom.
Mladšia učiteľka si rukou utrela slzy a začala rozprávať namiesto nej, hoci jej hlas znel vzdialene, akoby ani nevnímala vlastné slová.
„Mali masky... ich tváre sme nevideli. Ale tá mágia, tá temná mágia… obklopila ich a paralyzovala nás. Pred očami všetkých detí...“ zastavila sa, snažiac sa zachytiť dych. „Odťali im hlavy. Len tak… chladnokrvne... akoby to ani neboli deti. A potom...“ ukázala trasúcim sa prstom na škôlku, „tam hodili dva páry odrezaných krídel.“
Na okamih som bol úplne bez slov. Pocit zvrátenosti toho, čo opisovali, ma zasiahol naozaj hlboko.
„Prečo im to spravili?“ pýtali sa.
Dusivé ticho, ktoré nasledovalo po týchto desivých slovách, ma nútilo sústrediť sa na ovládnutie vlastného hnevu. Temnota vo mne narastala, hladná po pomste, túžiaca po krviprelievaní. Moje ruky sa chveli a zovrel som ich za chrbtom, aby si nikto nevšimol, ako mi bledá pokožka začína černieť.
„Zabili ich preto, lebo ich rodičia sú anjeli bez krídel,“ povedal som nakoniec chladným, tvrdým hlasom.
„Sú to prekliati bastardi!“ zašepkal Nate a v jeho hlase bolo cítiť nenávisť.
Mladšia z učiteliek sa ku mne obrátila. V jej očiach bol strach zmiešaný s čírym zúfalstvom. „Prečo?!“ spýtala sa naliehavo. „Anjeli bez krídel… sú predsa tiež naši…“
Nevinnosť jej otázky ma zasiahla viac, než by som si kedy priznal. Bola to žena s krehkým srdcom, ktorá sa starala o deti – uvrieskané, často neposlušné potomstvo iných anjelov. Svätica v očiach niekoho, kto poznal len temnotu a boj.
Pozrel som sa na ňu a premýšľal som, čo jej povedať. Ako jej vysvetliť, že pre mnohých anjelov sú tí bez krídel symbolom zahanbenia? Tí, ktorí to spravili, nezabili len tieto deti – chceli vyhubiť celú ich krv, vykoreniť ich, akoby boli chorobou, ktorá nemá právo na život.
Odpovedal za mňa Nate.
„Oni...“ začal pomaly, starostlivo voliac slová. „Nemyslia si, že sú anjeli bez krídel ako my ostatní, a preto sú schopní dopustiť sa zverstiev. Nie je to vaša chyba. Tí muži... sú monštrá. A budú potrestaní.“
Slová útechy, akokoľvek úprimné, však nepriniesli veľa úľavy. V očiach učiteliek sa stále zračili strach a beznádej. Vedel som, že takýto hrôzostrašný čin sa nezmaže len prázdnymi prísľubmi. To, čo potrebovali, bola spravodlivosť.
„Musíme ísť dovnútra,“ povedal som.
Bez ďalších slov sme vykročili smerom k dverám materskej školy, k miestu, kde boli dve nevinné duše zmarené v mene nenávisti.